V Oválnej pracovni sedí čosi ako diktátor. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá. Pričom nevedno, odkiaľ pochádza všetko to, čo sa snaží svetu diktovať. Keď sa niektorí diktátori dostanú k moci, obklopia sa buď rozumnými, prefíkanými, ale efektívnymi (psychopatickými) jedincami. Taký bol Napoleon, Hitler či niekoľko ruských prezidentov.
Z inej fajty však pochádza diktátor, ktorý si vo svojom zaslepenom narcizme za spolupracovníkov vyberá ľudí, o ktorých predpokladá, že sú hlúpejší ako on. Zrejme to bude prípad aj súčasného amerického prezidenta, ktorého „ťahy“ na šachovnici svetovej politiky pripomínajú skôr polovičaté myslenie.
Nebudem tu ďalej otáľať a „vybalím“ to rovno: náhle „intelektuálne“ výrony, nedomyslené nápady či okamžité, „spásonosné“ riešenia charakterizujú, aspoň podľa mojej skúsenosti, generáciu mileniálov.
Pokolenie mileniálov sa vymedzuje rokmi 1976 – 1996 alebo rokmi 1980 až 2000. Sú to veľmi približné vymedzenia. Ja by som medzi mileniálov pokojne zaradil trebárs aj Elona Muska (1971). Ale medzi „plnokrvných“ mileniálov – takých ako Mark Zuckerberg (1984), Kim Čong-un (1982, 1983 alebo 1984) či Beynoncé (1981) – patrí aj JD Vance (1984), viceprezident USA, bývalý ateista, momentálne ovečka katolíckej cirkvi, človek, ktorý možno ani nevie, kde sa to vlastne ocitol.
Mileniáli momentálne tvoria najpočetnejšiu generáciu Spojených štátov. Predstavujem si, že aj v iných krajinách (veľmociach), kde síce prebieha populačný pokles či rýchlejšie starnutie obyvateľstva, sa k „pákam“ mocenských štruktúr dostávajú práve oni. S dovŕšením štvrtého krížika na to majú plné právo. Háčik je len v tom, že súčasní štyridsiatnici sú oveľa menej skúsení, uvážliví, emocionálne zrelí a vzdelaní (česť výnimkám), ako boli štyridsiatnici v minulom storočí.
Bolo to spôsobené podmienkami, v ktorých vyrastali. Podmienkami, v ktorých už výrazne upadala (akokoľvek to teraz vyznie smiešne) rodičovská autorita, školská disciplína, výchova k zodpovednosti a hodnota vedomostí. Mileniáli totiž dospievali v čase masívneho nástupu digitálnych technológií. Informatická zručnosť sa považuje za jednu z hlavných čŕt ich generácie. Vďaka internetu mileniáli nieže stratili kontakt s realitou, ale aj upadli do ilúzie, že nepotrebujú znalosti starších a s akýmkoľvek problémom si dokážu poradiť.
Takto sa správa aj súčasná americká vláda. Ako keby našla všeliek na bolesti svojej krajiny (ba možno i sveta). Mileniálske riešenia sú však väčšinou unáhlené, nedomyslené, končia sa frustráciou a kolapsom. Spýtajte sa psychológov.
Predstavujem si, ako budú ľudia ako JD Vance s rovesníkmi z Ruska alebo z EÚ bojovať o svetovládu. Neviem, či to bude horor, alebo komédia. Zatiaľ to vyzerá tak, že nasledujúcim štádiom demokracie bude idiokracia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.