Rok 2024 bol prvým kalendárnym rokom s priemernou globálnou teplotou atmosféry vyššou o viac ako 1,5 °C nad priemerom z rokov 1850 až 1900. Nadpriemerné však boli aj teploty povrchu súše a oceánov, katastrofálne záplavy, vlny horúčav s teplotami okolo 50 °C a ničivé lesné požiare. Rekordy dosahovali aj globálne emisie CO2: V roku 2024 boli o miliardu ton vyššie ako v roku predchádzajúcom, takže dosiahli úroveň 41,6 miliardy ton. Koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére dosiahli v roku 2024 rekordné ročné úrovne – pre CO2 až 422 častíc na milión a metánu 1 897 častíc na miliardu. Pravdepodobnosť klimatických katastrof tak opäť vzrástla. Rovnako ako riziko kaskádového kolapsu tých procesov planetárneho systému, ktoré sú kľúčové pre udržanie obývateľnosti mnohých, v súčasnosti husto osídlených oblastí.
Štáty ani ľudí pred ničím z toho nezachránia akokoľvek veľké počty bojových lietadiel, tankov či sklady plné munície. Istotne však klimatickú krízu prehĺbia.
Európska únia, ktorá mala ambíciu byť lídrom v „zelenej transformácii“, však v tejto situácii za prioritu považuje opätovné vyzbrojenie Európy. Za stámiliardy eur. V myslení nemalej časti politikov očividne stále dominuje predstava, že štáty môžu prísť o územie a obyvateľov len agresiou iného štátu. Už aj tak dosť vysoké výdavky na zbrane sa majú ešte zvýšiť. Lenže vývoj, výroba a prevádzka všetkých zbraní spotrebováva obrovské množstvo prírodných zdrojov a energie a produkuje viac znečistenia než väčšina ostatných ľudských aktivít. Navyše, čím viac takýchto výdavkov, tým menej peňazí bude napríklad na vodozádržné opatrenia a prispôsobovanie všetkej infraštruktúry novým klimatickým podmienkam. A tým skôr budú štáty prichádzať o obývateľné územie. V dôsledku klimatických zmien a poklesu biodiverzity bude čoraz ťažšie dopestovať dostatok potravín, a preto aj udržať sociálny zmier.
Trhovo konformne formulovaný a sociálne necitlivo presadzovaný Green Deal potrebu sociálno-ekologickej transformácie spoločnosti (teda nielen ekonomiky) skôr zdiskreditoval, než by pomohol pochopiť jej nevyhnutnosť. Prispôsobenie inštitúcií, politík i predstáv o „dobrom živote“ a s ním spojenej úrovne spotreby možnostiam planetárneho ekosystému sa však stáva podmienkou prežitia. Príklon k militarizmu, ktorý Európu už viackrát premenil na trosky a viedol nielen k sociálnej deštrukcii, ale aj environmentálnej devastácii, oberá Európsku zelenú dohodu o zvyšky dôveryhodnosti. Zároveň zvýrazňuje nekonzistentnosť politík EÚ.
Mnohí politici tvrdievali, že prikrývať sa možno len takou perinou, na akú máme. Nemôžeme teda míňať viac, než máme k dispozícii. Úvahy o opustení dlhovej brzdy alebo jej neuplatňovaní na výdavky na zbrojenie ukazujú, že to nemysleli až tak vážne. Prinajmenšom vo vzťahu k schopnosti planetárneho systému udržiavať klimatické podmienky umožňujúce pretrvanie organizovanej ľudskej spoločnosti je to však výstižná metafora.
Ekologický dlh, ktorý sa prehlbuje každým dňom nadspotreby prírodných zdrojov a nadprodukcie znečistenia a emisií všetkého druhu, totiž nebude možné umoriť ani odpísať. Už teraz ho mnohí splácajú zdravím a neraz aj životom. A obetí klimatických katastrof, ale aj neúrod, nových chorôb a masovej migrácie bude len pribúdať.