Sulík a euroval

16.10.2012 22:00

Richard Sulík napísal blog s názvom Sestričky, po peniaze si choďte do Luxemburgu. Posolstvo je demagogicky krištáľovo jednoduché. Ak by vláda nepodporovala euroval (s účtom v Luxemburgu), bolo by na platy zdravotných sestier.

Pritom predseda SaS bol členom vládnej koalície, ktorá tvrdo bojovala proti platovým požiadavkám lekárov aj sestier. Hlása, že výdavky štátu treba dramaticky okresať. Úprimne, sestrám by nedal ani cent, euroval hore-dole.

Nad článkom však nemožno mávnuť rukou. Otázka je, či politici a vládni ekonómovia dokázali verejnosti presvedčivo vysvetliť, prečo Slovensko do záchranného fondu prispieva. Skúsme sa na celú vec pozrieť na príklade Grécka, prvého štátu, ktorý dostal pomoc. Novozvolená socialistická vláda na jeseň 2009 priznala, že predošlá, pravicová vláda klamala ohľadom schodku verejných financií. Zaujímavá otázka je, ako môže schodok väčší o sedem percentuálnych bodov, čo nie je zase až tak veľa, krajinu uvrhnúť do hospodárskej katastrofy?

Tu nastupuje faktor finančných trhov. Objasniť všetky mechanizmy aj s technickým detailmi sa na malom priestore nedá. Ale v stručnosti si to môžeme predstaviť na nasledujúcom príklade. Dajme tomu, že existuje banka, o ktorej panujú určité, či už reálne, alebo nepodložené, pochybnosti. Stačí, ak si požičiate jej akcie a použijete ich ako platbu za nejaké iné aktívum, na ktorom zarábate. Akcie medzitým významne klesnú, vy si ich na voľnom trhu kúpite lacnejšie, než bola cena, za akú ste si ich požičali. A pôžičku výhodne splatíte.

Aj takéto obchody sa dejú. Ale s akciami sa neobchoduje tak jednoducho ako s vládnymi dlhopismi, pretože nie sú také široko akceptované v rôznych druhoch transakcií (ekonómovia hovoria, nie sú také likvidné). Navyše pri bankách nastupuje štát. Aby zabránil panickému vyberaniu vkladov, zabezpečuje ich poistným fondom a finančným ústavom poskytuje krízovú hotovosť cez centrálnu banku.

Nuž a podobné je to so štátmi. Poškodzuje ich panika. Tú mnohí radi podporujú, pretože na nej zarábajú. Krajiny eurozóny sa usilujú dať trhom signál, že panika nemá zmysel, pretože záväzky kolektívne garantujú. Podobne ako to každá vláda robí pre bankový sektor svojej krajiny. Zvlášť Gréci majú smolu. Boli prví, kto sa ku schodku priznal. A tiež napríklad nie sú finančným rajom ako Íri, ktorým hedžové fondy rady vykupujú dlh aj pre záchranu tejto pre nich príjemnej jurisdikcie.

O zmysle pomoci sa dá diskutovať. Nemožno však hovoriť, že prostriedky, ktorými členské štáty eurozóny garantujú solventnosť svojich kolegov, sú jednoznačným nákladom. Je to rovnaké, ako tvrdiť, že vláda každého občana ožobračuje, keď drží prostriedky vo fonde pre poistenie bankových vkladov.

Mimochodom, rakúske a talianske banky sú pod veľkým tlakom sťahovať prostriedky z menej významných teritórií do centrál. Ak by sa im to dovolilo (a prečo by sa nemalo, ide o ich majetok), Slovensko by zažilo taký kolaps, že Grécko je proti tomu malina. Bráni v tom však Sulíkom nenávidená „socialistická“ Európska únia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku