Schválne som napísal, že Vatikán, a nie katolícka cirkev je na rázcestí. Tá je totiž súhrnom veľmi heterogénneho spoločenstva. Katolícku cirkev netvoria iba cirkevní hodnostári často pochybnej morálky a kňazi, ktorí poľahky podliehajú svetským pokušeniam, ale aj milióny drobných, úprimných služobníkov, bez práce ktorých by mohutná mašinéria Vatikánu sotva mohla fungovať. Katolícka cirkev, ak počítame zástupy mníchov, rádových sestier i laikov, sa nikdy neocitá na rázcestí: jej cieľ zostáva nemenný, nech by sa už v cirkevných inštitúciách dialo čokoľvek.
Príbehy o pápežoch sú plné intríg, chamtivosti, chlipnosti, ba i krviprelievania. Príbehy katolíckych mystikov a svätcov sú však čosi celkom iné. Nejeden z nich – napríklad svätý František z Assisi, svätá Terézia z Ávily či svätý Ján od Kríža – sa dostával do konfliktu s cirkevnou vrchnosťou. Ich vieru to však nijako nezmenšilo.
Pápeži často zabúdali – a zrejme aj naďalej budú zabúdať – na základné princípy Kristovho učenia. Trebárs na výroky ako: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.“ Alebo: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ Alebo: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka.“ Ježiš na Petrovu otázku, že koľkokrát má odpustiť blížnemu, ktorý sa proti nemu prehrešil, odpovedá: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ A či majú na pamäti citované slová cirkevní otcovia, ktorí snívajú o Petrovom stolci? Často o tom silne pochybujem. Najmä v prípade tých, ktorí sa prikláňajú ku konzervatívnej ceste, k dogmatizmu, a teda aj k intolerancii.
Myslím si, že kardináli, ktorí brnkajú na nacionalistické struny a stavajú sa k utečencom, prisťahovalcom, liberálne zmýšľajúcim jednotlivcom a sexuálnym menšinám odmietavo, už dávno zabudli na Kristovo skutočné učenie. Niet divu, veď sa totálne dali pohltiť mechanizmom inštitúcie, teda jej skostnatenou mašinériou, proti ktorej Kristus vehementne bojoval, keď kritizoval farizejov. Vedenia kresťanských cirkví sa vždy hmýrili karieristickými farizejmi. Inak by Dostojevskij nenapísal podobenstvo o Veľkom inkvizítorovi o jeho odmietaní Krista.
A ak už si slávybažne zanovití kardináli nevedia spomenúť na Kristovo učenie, azda by sa mohli rozpamätať na slová apoštola Pavla: „Lebo nie sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia, budú ospravedlnení. A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom… Myslíš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ktorý má v zákone stelesnenie poznania a pravdy. Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš?“
