Už pred jeho nastúpením na Petrov stolec sprevádzal cirkev úbytok veriacich a nárast sekularizmu. Bergoglio chápal, že ak chce táto inštitúcia prežiť, musí sa prispôsobovať dobe. V duchu Druhého vatikánskeho koncilu sa preto usiloval vchádzať do dialógu so svetom, nevyhýbať sa jeho problémom, ale byť účastný na jeho premene.
Konzervatívni biskupi odporovali snahám prehodnocovať katolícke učenie a tradície. František označil za konzervatívneho človeka, ktorý sa niečoho drží tak veľmi, že nevidí, čo je za tým. Takýto postoj nazval samovražedným, pretože hoci je dôležité brať do úvahy tradíciu, netreba ostať uzatvorený v dogmatickej škatuľke.
Vďaka jeho jedinečnému prístupu sa počet návštevníkov každotýždňových omší na Námestí sv. Petra v Ríme strojnásobil a František sa stal najpopulárnejším pontifexom modernej doby. Pre liberálnych kritikov však vo svojej misii nešiel dostatočne ďaleko, bol príliš pomalý, a preto zlyhal.
Tu je potrebné vziať do úvahy, že zodpovednosť hlavy katolíckej cirkvi je taká veľká, že v tejto práci sa nedá ľudsky uspieť. Pápež sa aj ako člen rádu jezuitov neriadil svetskými či politickými kategóriami, ale tým, čo slúži „na väčšiu slávu Božiu“. Pápeži môžu kázať, odsudzovať či vyzývať, ale nedokážu nič vymáhať. Ich sila spočíva v inšpirácii.
V životopise František napísal, že v cirkvi sú vítaní rozvedení, homosexuáli aj transgender ľudia. Tým sa odklonil od tradicionalistov, neuznávajúcich podľa kánonického práva rozvody, či od predchádzajúcich pápežov, nevnímajúcich homosexuálov ako fakt, ale ako chorobu. V prejavoch odsúdil krajiny, ktoré považujú homosexualitu za zločin, a hovoril, že rozvody sú v prípade domáceho násilia „morálne nutné”.
Na druhej strane, homosexuálne „skutky” ostali v katolicizme hriechom a manželstvo je možné uzavrieť len medzi mužom a ženou. Pápež ostal neoblomný v otázke zmeny pohlavia, náhradného materstva či možnosti vysväcovania žien za kňažky.
Svoje pôsobenie na poste začal pripomenutím starého teologického podobenstva mysterium lunae, podľa ktorého je cirkev mesiacom, ktorý svieti na cestu veriacim, no neznamenajúcim nič bez slnka – Ježiša Krista. František si na tento mesiac tiež posvietil, keď sa snažil vysporiadať s korupčnými a so sexuálnymi škandálmi cirkvi.
Dal zrušiť tisíce nepovolených vatikánskych účtov a zaviedol nové pravidlá finančnej transparentnosti. Pri probléme zneužívania detí zaviedol pravidlá nahlasovať ich, v opačnom prípade hrozí členom, ktorí o nich majú vedomosť, strata postavenia. Cirkev musí podľa neho s hanbou a pokáním žiadať o odpustenie za strašné škody a hlboké rany bolesti, ktoré duchovní spôsobili svojím konaním.
Do týchto iniciatív sa púšťal s nádejou, ktorú kázal aj svojim nasledovateľom. Nádejou, ktorá bola pre sv. Pavla „prilbou spasenia”, teda ochranou hlavy, našich myšlienok pred obavami. Tie od nás podľa Františka chcú, aby sme sa jej vzdali, zriekli a odovzdali noci. A v konečnom dôsledku podľahli apatii a ľahostajnosti, ktoré zvnútra rozleptávajú život.
Nádej nemá byť placebom pre dôverčivých ani sloganom pre zaslepených, ale silou a odvahou žiť v prítomnosti a so schopnosťou hľadieť do budúcnosti. Ako to vystihol ním citovaný reverend Martin Luther King: „Aj keby som vedel, že zajtra bude koniec sveta, aj tak by som dnes zasadil strom.”
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.