Tí predsa prišli o svoj „majetok“ a francúzsky štát sa o nich postaral. Na splácanie dlhov vo výške takmer trojnásobku svojho HDP si Haiti vzalo niekoľko úverov a posledné splátky splatilo až v roku 1947.
Len nedávno, v roku 2015, splatila britská vláda dlh, ktorým kompenzovala majiteľov otrokov po zrušení otroctva. Logika je opäť neúprosná. Prišli o svoj majetok, bolo potrebné ich odškodniť. A otrokárstvo zrušila britská vláda.
Nemalo to však byť naopak? Nemalo Francúzsko odškodniť haitských otrokov a tí Briti, ktorí na otrockej práci zbohatli, zasa svoje obete? Nebolo by toto spravodlivé?
Po dvesto rokoch od uznania Haiti Francúzskom ustanovil prezident Macron komisiu francúzskych a haitských historikov, aby skúmali dosah finančného zaťaženia vnúteného Francúzskom Haiti a navrhli odporúčania. Aby došlo k poučeniu. Zmierlivú politiku po svojom víťazstve začiatkom 90. rokov prijal aj vtedy ešte „terorista“ Nelson Mandela v Juhoafrickej republike. Nová ústava uznala posvätnosť vlastníckych práv, čím znemožnila vyvlastnenie potomkov bielych kolonizátorov, ktoré by viedlo k prerozdeleniu v prospech stáročia utláčaných černochov.
Opačne sa zachoval Mugabe v Zimbabwe v roku 2000. Vyvlastnil belochov, za čo bolo následne Zimbabwe podobne ako predtým Haiti potrestané. Spojené štáty, EÚ, Austrália a Kanada na Zimbabwe uvalili sankcie, čím výrazne prispeli k ekonomickému kolapsu krajiny. Po rokoch biedy nový prezident súhlasil s kompenzáciami v hodnote 3,5 miliardy dolárov. Zimbabwe si bude musieť požičať a namiesto formálnej kolonizácie sa desaťročia po dekolonizácii stane obeťou neokolonializmu, ktorý operuje aj prostredníctvom dlhu ako nástroja nadvlády.
Na stretnutí britského Commonwealthu sa v októbri minulého roka predstavitelia vlád v záverečnom komuniké zmienili aj o spravodlivosti vo forme odškodnenia za obchod s otrokmi a ďalšie hrôzy napáchané počas kolonializmu. Diskusia sa jednoducho posúva a hlas požadujúci vyrovnanie sa s koloniálnou minulosťou silnie. Kráľ Karol uznal bolestivé aspekty britskej minulosti.
Jedna vec sú reparácie za otroctvo, druhá ekonomický systém, ktorý z tohto otroctva vzišiel. Je ním súčasný globálny kapitalizmus a je otázne, či by reparácie niečo zásadné na tomto systéme zmenili. Časť akademikov preto volá po „systémových reparáciách“. Cieľom je transformácia systému, ktorá by znemožnila pokračovanie bohatnutia rasovo ohraničenej menšiny z plodov práce rasovo odlišnej väčšiny, ako sa to dialo počas posledných piatich storočí.
Slováci v tomto systéme žijú. Požadujme spravodlivú zahraničnú politiku, ktorá bude našim partnerom v EÚ a NATO pripomínať ich krvavú minulosť a podporí snahy o jej nápravu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.