Pritom zdôraznil, že za posun planetárneho systému do novej epochy nesie zodpovednosť len 25 % svetovej populácie. Podiel všetkých národov a jednotlivcov na globálnej environmentálnej devastácii totiž nie je rovnaký a ani už prebiehajúce zmeny klimatického a ďalších planetárnych systémov nedopadajú na všetkých ľudí rovnako. Crutzen tak už v úvode diskusie o antropocéne otvoril aj otázku environmentálnej, či presnejšie sociálno-environmentálnej zodpovednosti a spravodlivosti.
Vzhľadom na to, že CO₂ zostáva v atmosfére stovky rokov, kým je pohltený niektorým z planetárnych procesov, nie je dôležité len to, koľko emisií aktuálne produkuje každá krajina, ale aj to, koľko ich bolo vyprodukovaných v posledných dvoch storočiach.
Vzhľadom na dostupné štatistiky ťažby a spotreby uhlia a neskôr ropy v tomto období je ľahké vyčísliť, že za viac ako 90 % emisií CO₂ z fosílnych palív od počiatku priemyselnej revolúcie zodpovedá globálny Sever – predovšetkým Európa a Spojené štáty americké. Dôsledky klimatických zmien v podobe vĺn horúčav, rozširovania púští či straty ornej pôdy a dostupnosti pitnej vody však najtvrdšie dopadajú na globálny Juh.
Aj z hľadiska environmentálnej spravodlivosti tak platí, že životná úroveň obyvateľov krajín globálneho Severu, ako aj stabilita ich ekonomických a politických systémov je zabezpečená na úkor väčšiny svetovej populácie.
Podľa autorov knihy Imperiálny spôsob života Ulricha Branda a Markusa Wissena je preto spôsob života globálneho Severu imperiálny. Je totiž založený na neobmedzenom privlastňovaní si zdrojov, priestoru a pracovnej kapacity globálneho Juhu. Platí to však aj pre schopnosti ekosystémov absorbovať emisie a ďalšie znečistenie.
Imperiálny spôsob života možno teda charakterizovať ako model výroby a spotreby náročný na zdroje a emisie, ktorý produkuje obrovské socioekologické náklady a externalizuje ich v priestore a čase. Podľa Branda a Wissena je tento spôsob života hlboko zakorenený v každodennej rutine strednej a vyššej triedy globálneho Severu.
Ekonomicko-politickým predpokladom imperiálneho spôsobu života je to, že dostupnosť komodít a lacnej pracovnej sily je organizovaná prostredníctvom svetového trhu. Ten podporuje vojenská sila a asymetrické mocenské vzťahy formalizované v medzinárodných inštitúciách.
Ale špecifické výrobné podmienky sú väčšinou „neviditeľné“. Dostupnosť tropického ovocia alebo kávy a kakaa považujeme aj u nás za samozrejmú, a to bez toho aby sme sa zaujímali o to, v akých podmienkach a s akými následkami – sociálnymi, zdravotnými aj environmentálnymi – sa tieto komodity produkujú a transportujú.
Na tomto prístupe nič nemení ani úsilie o takzvanú zelenú transformáciu. To, naopak, zintenzívňuje súťaž o suroviny potrebné na dekarbonizáciu. Podľa Branda a Wissena toto úsilie prehlbuje existujúce geopolitické mocenské konflikty a zintenzívňuje ekoimperiálne napätie. Imperiálny spôsob života je však nielen sociálne a environmentálne neudržateľný, ale aj zásadne nespravodlivý a nedemokratický.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.