Vidím síce všeličo, ale nič z toho, čo by ma mohlo upokojiť, ukotviť. Možno som jeden z tých, o ktorých sa v evanjeliách hovorí, že „majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia.“
Neviem, či sa hodno dlhšie zamýšľať nad tým, prečo ústa nehovoria. Prečo sa o istých veciach mlčí. Zaručene sa o nich nemlčí preto, lebo Ludwig Wittgenstein napísal: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“ Nájde sa dnes niekto, kto triezvo posúdi, o čom možno a o čom nemožno hovoriť?
Posudzovateľov je habadej. Človek môže nadobudnúť dojem, že sa ocitol v Platónovom štáte, kde múdre hlavy chránia verejnosť pred škodlivými informáciami.
Štrpka vo vyššie spomínanej knihe píše: „Pohlcujú nás neodvysielané správy. Rozoznávame sotva vlastné siluety.“ Nuž, neodvysielané správy (či skôr niektoré neodvysielané detaily správ) nebadane pohlcujú každého, bez ohľadu na to, do ktorého ideologického tábora patrí.
Správy, ktoré prinášajú médiá, majú (môžu?) ukazovať realitu. Obrazovka sa však stala oknom, za ktorým vonku nič nie je. Nespoľahlivosť – či neodborná „úprava“ správ – spôsobuje, že už nič nevidím alebo nevidím to, čo by som mal vidieť. Možno som na tom tak trochu ako Šavol, z ktorého sa pri Damasku stal Pavol. Šavol totiž spadol z koňa, lebo ho zalialo svetlo z neba. „Šavol vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel,“ píše sa v Skutkoch apoštolov. Majster Eckhart v jednej svojej kázni napísal, že Pavol v tej chvíli (a potom ešte tri dni) nevidel len to, čo videl vo svojom dovtedajšom živote, skrátka uvidel svet v inom svetle. Nevidel nič, hovorí Majster Eckhart, lebo zrazu videl všetko.
Čo znamená vidieť všetko? Vidieť celok? Vidieť prázdnotu a nestálosť sveta? Pochopiť, že to, čo vidíme, je nič, ničomnosť, čiže márnosť šedivá?
Máme múdre telefóny a dá sa povedať, že fotíme od vidím do nevidím. Zachytávame všetko možné a potom to vešiame na svoje sociálne stránky. Zvečňujeme prchavé chvíľky a o obrázky sa delíme s desiatkami, možno so stovkami ľudí, ktorých sme nikdy nestretli. Zobrazujeme realitu a ani nepremýšľame prečo. Veríme však, že (štylizovaný) obrázok povie viac ako naše ústa.
V judaizme a islame je takéto zobrazovanie – aspoň vo výtvarnom umení – zakázané. Židia veria, že zobrazovanie reality môže viesť k modloslužobníctvu. A do istej miery aj majú pravdu, veď stali sa z nás otroci pestrofarebných obrázkov a namiesto toho, aby sme prejavovali rešpekt voči skutočným ľuďom, zbožne sa dívame na ich idealizované digitálne podobizne. Klaniame sa sfalšovanej realite. Znásobujeme to, čo znásobené nemá byť, skutočný svet meníme na sériové obrázky. Neprestajným fotografovaním realitu najprv znečisťujeme a potom ju znečistenú prostredníctvom svojej „egodokumentácie“ nechávame vstupovať do nášho vnútra.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.