Ako pri nedávnom vystúpení na Slavíne. Tam bol medzi svojimi – po oznámení, že sa na podujatí zúčastní ruský aj bieloruský veľvyslanec, ostatní diplomati ostali doma, za čo ich hneď pokarhal.
Ale poďme k obsahu. Premiér v prejave skombinoval emócie, historické udalosti, ako aj súčasnosť a blízku budúcnosť. Hneď v úvode spomenul samotný Slavín, „ktorý my na úrade vlády voláme slovenskou sochou slobody“. Hm. Miesto má svojou polohou osobitú atmosféru, no samotný pomník nepatrí k tomu najvydarenejšiemu: panteón, na ktorý je posadený obelisk a na ňom ešte socha sovietskeho vojaka.
Horšie je to, čo sa zo Slavína postupne stáva. Hoci je tam pochovaných takmer 7 000 vojakov Červenej armády rôznych národností, v podstate sa transformoval na rusofilské a neskôr čisto putinofilské miesto, stretnutia veľmi rôznorodých až reakčných zoskupení. Vrátane Nočných vlkov, prokremeľských motorkárov, zovňajškom i strojmi nápadne pripomínajúcich osobitú americkú subkultúru.
Robert Fico sa v rámci prejavu dovolával potreby historickej pamäti. Pripomenul, že Bratislava je už 80 rokov slobodná. Že polovicu toho času sme tu mali totalitný režim a komu zaň „vďačiť“ už neuviedol. Rovnako ani nespomenul, kto pomáhal Nemecku v militarizácii, kto ako jeho spojenec vystrelil prvú salvu 2. svetovej vojny, či kto proti Západu, a teda i nám, už dlhšie vedie hybridnú vojnu. Do jeho prejavu zapadá spochybňovanie Ruska ako terajšieho či budúceho agresora.
Názory, kedy bude Rusko i vojensky pripravené napadnúť krajinu NATO, sa medzi expertmi líšia. Čo som čítal, najčastejšie spomínanou hranicou bolo päť rokov. Krajina má vojnové hospodárstvo a množstvo bojových skúseností, aj keď ešte neprišla do styku s tými najmodernejšími zbraňami Západu. Len zopár európskych štátnikov hrozbu spochybňuje, u tých z juhozápadu sa to ešte dá pochopiť. Ostatne Putin viedol vojnu už niekoľkokrát, každá mu pomohla zvrátiť trend klesajúcej popularity. Inú vojnovú logiku mu netreba.
Napodiv sa za najpravdepodobnejší možný cieľ „testovacieho“ útoku považujú pobaltské krajiny či nejaké ostrovné územie. Nie Slovensko. Hoci to by bolo priam ideálne – „filozofia“ ministra obrany nebrániť sa, rekordne nízke odhodlanie postaviť sa za vlasť so zbraňou v ruke či desaťtisíce, ktoré rovno podpísali Vyhlásenie o odopretí výkonu mimoriadnej služby.
Vrátane poslanca Richarda Glücka (Smer), predsedu brannobezpečnostného výboru NR SR – podľa jeho bitkárskej avantúry to nebude nedostatkom testosterónu. Keď k tomu pridáme naše aliančné kverulantstvo a nadštandardné vzťahy s Ruskom, boli by sme celkom dobrý cieľ, ako otestovať piaty článok NATO. Zámienkou môže byť ochrana miestnej sochy slobody. A niektorí by i po kytice na uvítanie bežali.
Neviem, či má tentoraz premiér dostatok informácií – koniec koncov ešte pár dní pred vojenským napadnutím Ukrajiny nás jeho blízki spolupracovníci presviedčali, aký nezmysel to Západ šíri, no asi vie svoje. Po toľkých návštevách v Kremli.
Na Slavíne dokonca spomínal referendum s otázkou: „Ste za to, aby zbrojenie bolo na úkor vašej životnej úrovne?“ A na úkor oslabovania NATO? V tom má isto pravdu, robí preto, čo môže.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
