Každý rozumný človek v tom totiž zaraz uzrie zúfalé úsilie oboch telefonických strán o vyradenie slovenskej diplomacie, to znamená podstatnej časti všeobecného európskeho vplyvu z medzinárodného kontextu. Teda, presnejšie povedané priamo, to prezrádza snahu o elimináciu základného prostriedku modernej diplomatickej školy Progresívneho Slovenska a aj iných stúpencov či sympatizantov toho mohutného myšlienkového prúdu, ktorý dnes jediný vie posunúť ľudstvo k vyhliadnutým métam.
Veď každý, kto len trochu premýšľa, akoby v tejto varovnej chvíli začul lahodné upokojujúce slová najvýznamnejšej predstaviteľky súčasnej slovenskej diplomacie, pani Magdy Vášáryovej, prednesené na búrlivej demonštrácii pred rozvášneným a rozhorčeným námestím: „Sme v Európe a my sme Európa!“
Tým sa, prirodzene, myslí v prvom rade geografické Slovensko, teda vlastne také to „občianske Slovensko“, ba – s istými, ale vskutku len drobnými výhradami – dokonca aj celé Matovičovo Slovensko! A to už istotne, teda dovedna, nie je málo!
Pani Vášáryová však azda nevdojak poukázala práve v tejto chvíli na rozhodnú nevyhnutnosť istého geopolitického gesta, ktoré predstavuje tajomstvo úspechu našej modernej diplomatickej školy. Vyjadrila sa v tom zmysle, že by najradšej v danej chvíli všetkých prítomných objala, ale tak sa nechce vyjadriť, lebo to v podobných situáciách hovorí Robert Fico.
To je jasné, veď sa všeobecne pošuškáva, že Fico má rád v podstate hocijakého občana, no človek s príslušnou diplomatickou rozhľadenosťou môže mať rád iba takých občanov, na ktorých sa neprejavuje nejaká taká tá „kognitívna nedostatočnosť“, prípadne obyčajná, ale pritom akási chronická „slaboduchosť“. Tá sa vraj prejavuje iba u toho zvyšku ľudí, čo by ho volili. Veď pani Vášáryová o tom často prednáša, najmä v zahraničí.
Princíp je teda ukrytý v tomto objatí, ktoré nadobúda význam najhlbšieho politického gesta. Lenže takým je pre modernú slovenskú diplomaciu práve „nepodanie ruky“. A vie si niekto predstaviť nejakého nášho, ale takého skutočného diplomata, ako niekomu z nich, či už je to Trump, Putin, alebo trebárs iba Pellegrini – nepodáva ruku, ak pritom ide o čisto telefonický rozhovor?
V tomto prípade je každé naše diplomatické úsilie vopred zmarené, lebo zbavuje slovenskú modernú diplomatickú školu toho najmocnejšieho a často i jediného prostriedku, ktorým by vedela dať najavo našu diplomatickú nadradenosť a odkázať ich tak všetkých do patričných medzí. To vie u nás už aj študent gymnázia, teda, ak je najlepší. A diplomati to potom po ňom už iba radi zopakujú.
Veď koľkí spoluobčania u nás sa nateraz tešia z takých tých mierových rokovaní! Len tomu „nemierovému“ zvyšku to však ešte stále umožňuje dúfať, že „nepodanie ruky“ ich opäť, žiaľ, na dlhší čas uzavrie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
