Skúsme si súčasnú situáciu porovnať so situáciou spred prvej svetovej vojny. Na jej začiatku bola bezprecedentná ekonomická globalizácia, v ktorej mocnosti narazili na obmedzenia dostupných trhov. To ich viedlo k vzájomného konkurovaniu si a rivalite o tie existujúce. Medzi rivalmi sa tak sformovali relatívne stabilné zoskupenia – okolo Nemecka na jednej a Britániou, Francúzskom a Ruskom na druhej strane.
Rozdiel medzi 21. storočím a 20. storočím spočíva v tom, že hlavný vyzývateľ svetového poriadku – Čína – sa neusiluje o jeho pretvorenie na svoj obraz. Namiesto toho ho chce – konkrétne jestvujúce trhy s Európou, USA, Ruskom – využiť na svoje posilnenie, na vytvorenie vlastného ekonomického priestoru v rámci neho. Regionálni hráči sa síce pokúšajú vtiahnuť do svojich sporov veľké mocnosti, ako sú Spojené štáty alebo Čína, prípadne aj ďalších hráčov, no tí skôr preferujú držať sa v úzadí alebo nejavia záujem zapojiť sa do nich priamo. Režimy už nezápasia o trhy, ale o udržanie krehkej legitimity a stability, o ktorej sa domnievajú, že sa im ju podarí navrátiť vojensky.
To je prípad súčasného Izraela a Ruska, pre ktorých vojna nie je pokračovaním ekonomiky inými prostriedkami, ale domácej politiky a riešenia vnútorných problémov, vymykajúcich sa spod kontroly. Nebyť vojny proti externému nepriateľovi museli by sa zaoberať životmi a prosperitou ovládaných.
Ako vyplýva z analýzy ruského sociológa Borisa Kagarlického, cieľom modernej vojny už nie je víťazstvo, ale udržanie si moci. Hoci za predlžovanie konfliktov platíme obrovskú cenu – ľudskými životmi a plytvaním zdrojov – pre vládcov s ohrozenou legitimitou je mier hrozivejšou možnosťou ako vojna. A keďže tieto konflikty nemajú cieľ ani zmysel, nie je možné ich skončiť a vlastne o to ani nie je záujem. (Čo znamená denacifikácia Ukrajiny? Čo znamená zničenie Hamasu?)
Rozdiel medzi Nemeckom počas prvej svetovej vojny a súčasnou Čínou je aj na domácom trhu. Kým v prvom prípade išlo o rozsiahly trh, domáca spotreba Číny je stále relatívne slabá a zároveň závislá od exportu, čo ju núti držať sa mierovej cesty. Pre zameranie sa na vnútorný trh by musela zmeniť svoju sociálnu politiku a podstúpiť štrukturálnu zmenu, na ktorú jej chýbajú podmienky.
Konflikt ohľadom Kórey alebo Taiwanu by automaticky eskaloval do väčšej vojny so Spojenými štátmi, na ktorú Čína nie je pripravená. Dnešok preto podľa Kagarlického namiesto roku 1914 pripomína skôr záver studenej vojny medzi USA a ZSSR, keď obe strany posilňovali svoj bojový arzenál, dokonca spolu súperili v lokálnych konfliktoch, no zároveň rozširovali vzájomné obchodné vzťahy. No na rozdiel od ZSSR pre čínsky režim je predaj prebytočného tovaru do Spojených štátov a Európy vecou prežitia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.