Na jednej strane sporu je výzva vláde, aby rešpektovala medzinárodné právo, odkazujúca na možné genocídy na Ukrajine a v Palestíne, na druhej stretnutia Fica s Putinom a vládny nákup zbraní od Izraela. Zatiaľ čo kritika Ukrajiny je druhou stranou vítaná, odsúdenie izraelského konania je predmetom sporu.
Hoci táto výzva môže byť symbolicky pre jeden z ľavicových bojov prelomová, je zároveň pre ďalšie takéto boje potenciálne problematická. Vychádza totiž z predstavy, že medzinárodné právo je rešpektu hodné. Z pohľadu medzinárodnej politiky je takáto predstava prinajmenej pochybná. Medzinárodné právo je tak často porušované dominantnými mocnosťami, že je zjavné, že ľavicové boje proti zahraničnému útlaku ho musia odmietnuť.
Bojujú totiž proti aktérovi, ktorý sa neštíti jedným tlačidlom zavraždiť 100 000 ľudí (Hirošima), pričom ostáva nespochybnenou vedúcou silou tzv. slobodného sveta. To neznamená, že medzinárodné právo v sebe neobsahuje užitočné morálne princípy a že nemá zmysel tieto princípy vo vybraných prípadoch aplikovať aj na štáty, ktoré sú v opozícii proti jeho hlavným porušovateľom. No predstava, že medzinárodné právo treba aplikovať na každý medzinárodný spor, môže byť pre ľavicu príliš zväzujúca.
Spor o to, či je legitímne klásť na roveň súčasné konanie Ruska a Izraela, je zmysluplný, ale z opačného pohľadu, než ako to vníma časť liberálneho spektra. Tá argumentuje v intenciách medzinárodného práva a vraždenie Izraela vníma ako oprávnené.
Z pohľadu ľavicovej snahy o rovnosť v medzinárodnej politike je konanie Izraela potrebné odsúdiť. Právnické definície môžu byť pri tomto odsudzovaní užitočné. Izrael totižto dlhodobo utláča palestínsky ľud a je zároveň kľúčovým spojencom Spojených štátov. Práve toto spojenectvo robí z Izraela apriori problematický štát.
V prípade Ruska je to potom presne naopak, hoci to neznamená, že je nutné akceptovať všetky ruské kroky. Medzinárodné právo však nie je vhodným nástrojom na odsúdenie Putinovej zahraničnej politiky. Je totiž nestranné.
Lenže medzinárodná politika operuje v mocenskom kontexte, a nie v nestrannom mocenskom vákuu ako právo. Mocenské vzťahy Ruska so Spojenými štátmi a s ich európskymi spojencami, v ktorých je Rusko jednoznačne slabším aktérom, nás nútia pri hodnotení „agresie/špeciálnej operácie“ na Ukrajine odmietnuť medzinárodné právo.
To neznamená, že ľavica nemôže argumentovať, že ruský útok nebol nevyhnutný alebo že je genocídou unášať deti, masovo vraždiť civilistov či viesť oficiálne genocídne reči. Tieto argumenty však potrebujú zaznievať v kontexte mocenskej politiky, teda v kontexte globálneho amerického imperializmu, a nie v čisto právnej terminológii, ktorá tento kľúčový kontext ignoruje.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.