Ešte za starého režimu si vtedajší mestskí plánovači uvedomovali potrebu výkonného dopravného systému. Uvažovalo sa o „ťažkom metre“, ktorého výstavba sa i rozbehla, no zakrátko sa zastavila. Potom boli úvahy o „ľahkom metre“, ale i to na poslednú chvíľu išlo do stratena. Až sa našlo „geniálne riešenie“: za nosný dopravný systém sa vyhlásila obyčajná električka. Pekná túžba.
Aj keď osvietenejší chápali, že problém sa tým nevyriešil, výstavba novej trate do Petržalky sa mohla začať. Územie bolo vytýčené, ostalo len pár rozhodnutí o jej podobe. Nakoniec zvíťazil „mestotvorný“ koncept, keď je trať vedená na úrovni terénu spolu s ostatnou dopravou. So všetkými nevýhodami – od dopravných až po bezpečnostné. Nemá teraz význam písať o neustále sa posúvajúcich termínoch jej spustenia do prevádzky. Magistrát komunikačne zlyháva a zdá sa, že nikto neponesie ani zodpovednosť za manažérske zlyhania.
Iste, trať prinesie kultúrnejšie prostredie okolo roky zanedbaného územia a trochu rýchlejšie spojenie s mestom, než voľakedy ponúkali autobusy. No má to aj svoje ale. Nakoniec sa môže stať, že električka až taká mestotvorná nebude: povedie zle dostupným územím nikoho v podobe pásu zelene. A už teraz sa oznamuje rušenie inej električkovej linky pre kapacitné limity v dôsledku hustých intervalov na petržalskej trati. Život ešte len ukáže, čo všetko to urobí s dopravnou priepustnosťou bratislavských križovatiek. A to sa má juh mesta ešte výrazne rozrásť.
Plánovaná električka pred SND je zas iná „šálka čaju“ (mimochodom, spočiatku sa spomínalo jej dokončenie v roku 2024). Problém spočíva v jej ad hoc trasovaní, s ktorým nepočíta ani dopravný generel mesta. Napriek „mestotvornosti“ električky by trať nemala ísť ulicou, ktorá by to potrebovala ako soľ, ale pešou zónou pred divadlom. Dôvodov som počul niekoľko – od nepresvedčivých až po zlé.
Trať má obsluhovať štvrť, ktorá má mať 200 000 návštevníkov denne (ťažko uveriteľné číslo), no ide jej okrajom. Primátor zas vo filme Komu patrí mesto (časť venovaná Bratislave) vyhlásil, že trasovanie je kvôli nákupnému centru – bez električky by tam nastal dopravný kolaps. Medzitým je centrum dávno v plnej prevádzke a kolaps nikde.
Myslel som si, že toto vedenie mesta nákupné centrá nepodporuje. Ďalší dôvod, prečo trať neviesť onou mestskou diaľnicou, sa mi zdal vôbec najperfídnejší – aby sa neobmedzil tok áut smerujúcich do centra. Pritom všetky moderné mestá chcú dosiahnuť práve tento zámer. Proti trati sa ozvali urbanisti, architekti i samotné divadlo. A to si tam možno neuvedomili, že aj keby hluk z trate nakoniec neprekážal, roky výstavby (magistrát nepresvedčil, že ich nebude málo) by výrazne obmedzili podmienky na divadelné skúšky.
Uvidíme, ako to dopadne, no jedno je isté už teraz. Mesto sa masívne rozrastá do šírky. Automobilová doprava nie je riešenie, aj keď táto je výrazne rýchlejšia pri dlhších tratiach ako oná mestotvorná električka. Malé dopravné zásahy nebudú stačiť, no na reálnom nosnom systéme sa nepracuje. I tu sa dlhodobo prejavuje presun priorít vedenia mesta k malým zásahom pred koncepčným uvažovaním. Súčasné a hlavne budúce dopravné problémy tak ostávajú v tieni električiek.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.