Klimatická kríza sa teda prehlbuje a zrýchľuje sa aj vymieranie rastlinných a živočíšnych druhov. Preto rastie počet ľudí, ktorí čelia akútnemu nedostatku pitnej vody a potravy, alebo sú počas čoraz dlhšieho obdobia v roku vystavení vlnám horúčav, ktoré priamo ohrozujú ich život a fakticky znemožňujú produkciu potravín. Rovnako rastú počty obetí vĺn horúčav a povodní spôsobených prívalovým dažďami a ďalších klimatických extrémov.
Aj na Slovensku sa už objavujú oblasti, v ktorých v dôsledku dlhodobého sucha vysychajú studne a potoky. Životné prostredie sa totiž mení bezprecedentnou rýchlosťou v takom rozsahu, že environmentálne predpoklady života človeka i spoločnosti, donedávna vnímané ako absolútna samozrejmosť, sa stávajú nedostupné čoraz väčšej časti populácie.
Súčasné ústavné demokracie však tvrdia, že právo na život je základné, neodňateľné a nescudziteľné ľudské právo. Lenže koncept ľudských práv pôvodne problematiku environmentálnych predpokladov života netematizoval. Vznikal totiž v období, keď sa životné prostredie vhodné pre existenciu organizovanej ľudskej spoločnosti považovalo za samozrejmosť.
Už Správa z prvej konferencie OSN o životnom prostredí, ktorá sa konala v Štokholme v júni 1972, však uvádza, že životné prostredie je jednou z nevyhnutných podmienok základných ľudských práv vrátane samotného práva na život.
Požiadavky na čistý vzduch, vodu, prístrešie a zdravie správa označuje ako nepopierateľné potreby a práva človeka, pričom ochranu a zlepšovanie životného prostredia správa označila za povinnosť všetkých vlád.
Diskusie na túto tému však na pôde OSN pokračovali. Koncom júla 2022 vyústili do schválenia rezolúcie Valného zhromaždenia OSN, ktorá deklaruje prístup k čistému, zdravému a udržateľnému prostrediu ako univerzálne ľudské právo.
Prevažná väčšina štátov tak aspoň formálne uznala, že právo na priaznivé životné prostredie je základom všetkých ostatných práv. Bez práva na prístup k vode, potrave a prístrešiu totiž nie je možné tvrdiť, že právo na život je základné, teda neodňateľné a nescudziteľné ľudské právo.
V tomto duchu vyniesol Európsky súd pre ľudské práva v roku 2024 prelomový rozsudok. Vyplýva z neho, že štáty majú povinnosť chrániť svojich občanov pred hrozbami a škodami spôsobenými klimatickou zmenou. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že rozhodnutia tohto súdu sú pre európske štáty záväzné.
Tento rozsudok by sa preto mal premietnuť nielen do politík, ale aj do ústavných princípov európskych štátov. Napríklad ako garancia environmentálneho životného minima, teda rozšírenej verzie súčasného životného minima. Aj to je priznaním práva na prežitie.
Klimatická kríza však umocňuje jeho potrebu a rozširuje jeho formu. Právo na vodu, potravu a prinajmenšom klimatickým extrémom odolné prístrešie by tak bolo priznané každému občanovi a štát by mal povinnosť zabezpečiť ich dostupnosť za každých okolností. Bez takého inštitútu sa totiž koncept ľudských práv rozsype. A s ním aj legitimita politických systémov ústavnej demokracie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.