Okrem toho bez preháňania možno povedať, že Wu-chan sa nachádza na území, kde sa zrodila čínska civilizácia. Mestom preteká najznámejšia a najväčšia čínska rieka Jang-c’-ťiang a neďaleko Wu-chanu, v meste Suej-čou, sa pred piatimi tisícmi rokov narodil človek, ktorý doslova vymyslel čínsku agrárnu civilizáciu – mýtický cisár Šen-nung, objaviteľ bylinnej liečby i čaju a vynálezca pluhu, motyky, zavlažovania a uchovávania semien. V blízkosti Wu-chanu sa odohrala aj bitka troch kráľovstiev, významný míľnik v dejinách starovekej Číny.
Perlička na pobavenie: v roku 1981 Dean Koontz napísal román Oči temnoty, v ktorom ako keby predpovedal vypuknutie koronovej pandémie. V jeho próze vírus unikne z ruského laboratória v Gorkom (v Nižnom Novgorode). Ale po roku 1989, po skončení „studenej vojny“, autor v novom vydaní ruské laboratórium zmenil na wuchanské a vírus pomenoval ako Wu-chan-400…
Súčasný Wu-chan je typickou ukážkou postmaoistickej Číny: dych vyrážajúce mrakodrapy, gigantické nákupné centrá, značkové obchody, obnovené pamiatky, bezbrehý konzumizmus, dievčatá v šialene krátkych minisukniach a v čižmách s vysokými podpätkami, mládenci s odfarbenými vlasmi, prosto viacmiliónová masa s vekovým priemerom dvadsať rokov, ktorá ani na sekundu nepúšťa z ruky smartfóny.
No a pokiaľ ide o prítomnosť polície či iných ozbrojených síl v uliciach – čo by človek očakával v podmienkach autoritárskeho režimu – tak za týždeň som videl možno dvoch policajtov, ktorí sa venovali skôr sledovaniu premávky, než dozoru nad správaním občanov. Húkačku som v meste, v ktorom premávka neutícha ani v neskorých nočných hodinách, tuším nepočul ani raz. Keď si to porovnám s dvojmiliónovým austrálskym Perthom, kde policajné sirény rušia nočný pokoj sústavne a niekoľkokrát – tak veru neviem, čo si pomyslieť…
Najväčší údiv vo mne vyvolávali všadeprítomní jazdci na elektrických skútroch, ktorí neváhajú jazdiť v protismere, respektíve všetkými smermi, a to nielen na trasách vyznačených pre cyklistov, ale aj na chodníkoch, uprostred davu. Prepletajú sa medzi ľudskými telami alebo im rovno zatarasia cestu, no nikto sa nerozčuľuje. Skútristi zvládajú manévrovanie v dave jednou rukou, keďže v druhej ruke držia smartfón, od ktorého len zriedkakedy odtŕhajú zrak. Vo wuchanských uliciach som prestal žasnúť nad neopakovateľnou šikovnosťou čínskych akrobatov.
Obavy našich austrálskych priateľov z mesta, ktorého meno bolo istý čas strašiakom, nakoniec vyzneli absurdne. Hej, sme len ľudia, zdá sa nám prirodzené báť sa neznáma. Lenže až také prirodzené to nie je. Náš rozum by nám azda mal umožniť rozlíšenie medzi opodstatneným a nepodloženým strachom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
