No viselo to vo vzduchu. O chvíľu mala prísť hviezdna chvíľa mladého elektrikára z miestnych lodeníc. Iste mu pritom nenapadlo, že raz, ešte za jeho života, ponesie neďaleké moderné letisko jeho meno, o Nobelovej cene nehovoriac.
Bol len o generáciu starší ako mesto samotné. Rozhýbal dejiny, i tie naše, napriek tomu, že u nás na účet „nepracujúcich a len večne štrajkujúcich“ Poliakov o chvíľu začali kolovať povýšenecké vtipy.
Teraz ma pracovná cesta zaviedla opäť do týchto miest. Bol som zvedavý. Prvé očakávanie sa nenaplnilo. Hoci bolo krátko po prezidentských voľbách, krajina nebola vytapetovaná sľubmi kandidátov. Naopak, nevidel som ani jeden kampaňový bilbord.
To v Bratislave ich máme ešte veľa rokov po voľbách volieb. Gdyňa, modernistické mesto, akých je len pár na svete, opeknela a prudko sa rozvíja. Čo ma veľmi prekvapilo, teraz majú autá na pekných bulvároch vyhradený menší priestor ako pred sto rokmi – v Bratislave sme si ich dopravou komplet zničili.
Šmelinárčenie sa transformovalo do podnikateľského ducha a vzťah k pôde, nezničený kolektivizáciou, urobil z Poľska úspešného exportéra európskeho významu. Smiech nás prešiel. Môžeme len závidieť. I to, ako naložili s eurofondmi.
Možno aj u nich mali haciendové zlodejstvá, keď peniaze určené poľnohospodárom išli politickým kamarátom. No pochybujem, že by to celé po odhalení tak ľahko prešlo. Neskolektivizovaní roľníci vedia inak hájiť svoje záujmy ako len tí „vydotovaní“, čo majú k farmárskej drine ďaleko (mimochodom, máme najväčšiu priemernú rozlohu polí, ale jednu z najnižších vyprodukovaných hodnôt z hektára v EÚ).
Asi si to premiér uvedomuje, keď ten megaškandál ešte bagatelizuje. Nebude to jeho zlyhávajúcim politickým inštinktom.
Európske peniaze Poliaci využili aj na rýchle budovanie výbornej dopravnej infraštruktúry, o akej môžeme tiež len snívať. Vždy si na to spomeniem, keď idem – každým rokom pomalším – vlakom z Bratislavy do Levíc. No investície cítiť všade. Konferenčné centrum, kde som bol, nemá v Bratislave obdobu.
V okolí Gdyne som navštívil niekoľko kultúrnych inštitúcií vybudovaných za ostatné roky na holej lúke. Mali kvalitnú modernú architektúru, za akú by sa nemusela hanbiť žiadna svetová metropola, a najmä výbornú náplň. Ani také u nás nehrozí. Horko-ťažko sme dostavali či zrekonštruovali SND a SNG alebo založili Kunsthalle.
A tú, ako prvú, ministerka Martina Šimkovičová zlikvidovala, SNG už zvnútra rozložila a SND ničí postupne. Čo dodať.
U nás sme pri transformácii plánovanej, direktívne riadenej štátnej ekonomiky išli inou cestou. Počúvali sme síce, že tá naša je jediná možná a ostatné sú „hluboké nedorozumění“, aj to, že neexistujú špinavé peniaze, i videli, že onen inžiniersky profét týchto tvrdení má na Slovensku mocného politického spojenca.
A teraz jeho nasledovateľ dlhé roky spravuje našu krajinu. Kto chce vedieť ako, nech nechodí na MDŽ mítingy ani nepočúva jeho nedeľné kázne. Nech radšej zájde do Poľska. Skutočného tigra súčasnej Európy. Uvidíme, ako s touto silou naloží nový poľský prezident.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.