Najdrahšie služby v Európe podľa nemeckých analýz môže turista očakávať vo Švajčiarsku, kde by mal na deň počítať s výdavkami na úrovni 227 frankov, čo zodpovedá 238 eurám. Dôvodom švajčiarskej drahoty je okrem iného aj výrazné posilnenie franku voči euru, keď pri zavedení eura v roku 2002 bol kurz 1,48 franku za euro, pričom dnes je to iba 0,94 franku za euro. Na druhom mieste v turistickej drahote je Francúzsko, kde rovnaký balík služieb vyjde 178 eur. V prípade Grécka je to 165 eur. Na opačnej strane rebríčka je Srbsko s výdavkami turistu na úrovni 39 eur a Moldavsko s 34 eurami.
V čase socializmu sme mohli voľne cestovať jedine do socialistických štátov, kde rovnako ako v Československu platila nekonvertibilná mena. Ceny služieb, najmä pokiaľ išlo o cestovný ruch, boli vyjadrené v ruských rubľoch a prepočítané na československé koruny kurzom 1:10. Kurzový lístok ŠBČS (Štátnej banky československej) uvádzal kurz rubľa pre obchodné platby osem Kčs za jeden rubeľ, ale pre neobchodné platby (individuálna turistika, prepočet leteniek a železničných cestovných lístkov v medzinárodnej osobnej preprave) 10 Kčs/rubeľ. Rozdiel bol teda 25 %, o ktoré boli znevýhodnení naši občania a, naopak, zvýhodnení občania ZSSR pri cestách do ČSSR.
Pre porovnanie – v Maďarsku stál 1 rubeľ 16,80 forintu, čo po prepočte na Kčs bolo 7,56 Kčs/rubeľ. Maďarsko nemalo konvertibilnú menu rovnako ako ČSSR, ale občanov pri predaji rubľov na forinty neokrádalo. Ak si občan ČSSR kúpil napríklad cestovný lístok na vlak do Burgasu alebo Varny až v Maďarsku a nie v Bratislave, ušetril na cestovnom 25 %. Dovolenka pri mori sa tak našim občanom predražila ešte skôr, ako stihli vycestovať. Podobne nevýhodný prepočet platil aj pri výmene Kčs za bulharský lev.
Z uvedeného vyplýva, že Československo súdruhovia v Sovietskom zväze nenútili, aby okrádalo cez menové kurzy vlastných občanov cestujúcich do iných socialistických štátov, keďže inde skoro vôbec z dôvodu existencie tzv. železnej opony ani cestovať nemohli. Jedinou voľne zameniteľnou menou socialistických štátov bol juhoslovanský dinár. Túto menu bolo možné u nás získať len cez devízový prísľub ŠBČS, pričom kurz bol zaťažený veľmi vysokou devízovou prirážkou. Vzhľadom na dopyt po československých strojárskych výrobkoch v Juhoslávii bola väčšina žiadateľov o devízový prísľub vybavená kladne.
Belehrad však vždy razil politiku na všetky strany a nesúhlasil s diktátom ZSSR týkajúcim sa zákazu vycestovania do kapitalistických krajín. Tým sa Juhoslávia stala dierou v ostnatom plote pre ľudí, ktorí pobyt pri mori po príchode do SFRJ bezprostredne využili na emigrovanie.
Veľmi dobre to vystihuje televízny seriál Koniec veľkých prázdnin podľa scenára uznávaného českého spisovateľa Pavla Kohouta. Letné čítanie kníh o anomáliách fungovania československej ekonomiky a cestovania do zahraničia v čase totality s výstižnými titulmi Veksláčka alebo Marky, bony, digitálky preto môže byť zaujímavým letným rozptýlením.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.