Začnem výstavbou. Areál gdanských lodeníc prechádza za posledné roky veľkou premenou. Priemysel nahrádza nová zástavba. Aj Bratislava má podobnú štvrť. Aj ona má na horizonte siluetu lodných žeriavov, no výstavba je tu iná: dominuje sídliskový urbanizmus a univerzálna „falusová“ architektúra. Hoci jej poniektorí dávajú prívlastok „nové centrum“, stavieb celomestského významu je tu minimum.
To v Gdansku som navštívil tri zaujímavé inštitúcie. Modernú galériu súčasného umenia, ale hlavne Múzeum druhej svetovej vojny a Európske centrum solidarity. Oboje pútajú výnimočnou architektúrou, ale aj obsahom. U nás nepredstaviteľným. V múzeu sa expozícia začína nápisom: Druhú svetovú vojnu rozpútali dva spolupracujúce totalitné režimy, Nemecko a Sovietsky zväz.
Kráčal som chodbou, ktorú lemovali z jednej strany hákové kríže a z druhej kosáky a kladivá. Bohatá expozícia divácky atraktívne dokumentuje v širokom zábere príbeh tejto tragédie, pritom sa nevyhýba ešte stále kontroverzným témam, a tak nevyhnutne vzbudzuje medzinárodné polemiky i domáce politické vášne. Mimochodom, v rámci rekonštrukcie atmosféry jednej z vojnových ulíc vidíme tank s nápisom Za Stalina. Na korbe mal harmoniku. A bicykel.
O nič menej zaujímavé bolo prerozprávanie, opäť v širšom kontexte, príbehu hnutia Solidarita. Obrovské množstvo dokumentov, obrazového i listinného materiálu, mapuje pôsobenie odborov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k pádu tamojšieho režimu. Opäť múzejnícky výborná expozícia, ktorá dobre namiešala veľké dejiny i malé osobné príbehy. Vidíme tu napríklad onen slávny okrúhly stôl – musel sa narýchlo vyrobiť, nič také v Poľsku vtedy nebolo (treba), kde sa prvýkrát stretli zástupcovia moci a opozície. Zasadací poriadok, televízne kamery v rohoch miestností, témy rozhovorov atď., nám pripomínajú zlomový bod moderných poľských dejín (a vybojovaný koniec vlády jednej strany). Aspoň na zbežnú prehliadku každej z týchto inštitúcií je dobré si vyhradiť niekoľko hodín. A obe sa tešia mimoriadnemu záujmu návštevníkov z celého sveta.
Nič obdobné u nás nemáme. Na našu škodu. Nemyslím kvôli turizmu. Zanedbanie nadstavby, v tomto prípade poznania našej modernej histórie, teraz vidno na dvoch sviatkoch: jednom „nedotknuteľnom“ a jednom na odstrel. Napriek miliónom mŕtvych 8. máj nie je v Poľsku štátnym sviatkom. U nás ono nekonečné omieľanie frázy o „oslobodení“ nevychádza z poznania následných udalostí, ale vždy bolo skôr politickým gestom servilnosti voči Moskve. Teraz obdivu k Putinovi.
Ak jednou z požiadaviek nežnej revolúcie bol koniec vlády jednej strany, tak teraz sa neraz zdá, akoby po tom začal volať Robert Fico. To, že chce degradovať pre mňa najväčší sviatok, 17. november, organicky zapadá do jeho sveta. Ťahom na východ a obdivom nedemokratických režimov nás posúva do, stále málo poznanej, minulosti. So všetkými dôsledkami pre základňu. Nie sme Ázia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.