S týmto cieľom zúžila vplyv politických strán, záujmových skupín či protivládnu činnosť a moc, ktorou disponovala, zadefinovala čo najširšie. Vďaka tomu si diktátori „starých dobrých čias“ mohli poslušnosť obyvateľstva zaistiť strachom z možného trestu.
Postindustriálna doba autoritárske praktiky pozmenila. Zdrojom hodnoty už totiž nie sú materiály, ako to bolo v priemyselnom období, ale informácie. Kým vlastníkom tovární kedysi stačilo, aby robotníci disponovali gramotnosťou a aritmetikou, dnešný sektor služieb žiada vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov. S vyšším vzdelaním sa však spája aj sloboda myslieť, čo je pre autokratov problém. Nadobudnuté analytické, komunikačné a organizačné schopnosti sa totiž ľahko dajú využiť na koordináciu protivládnych protestov.
Túto skutočnosť si už v 90. rokoch uvedomil zakladateľ moderného Singapuru a vzorový typ nového autoritára Li Kuang-jao: „Pri dnešnej špičkovej technológii jednoducho maximálnu produktivitu vyspelých strojov nemôžete vyžmýkať bez sebamotivovanej a samostatnej pracovnej sily.“ Problém je však v tom, že „od vysoko vzdelanej pracovnej sily skrátka nemožno žiadať, aby po tom, čo opustí továreň, prestala myslieť". Kontrolu je preto potrebné vykonávať zaobalenejšie.
Posolstvá vlády stačí rozosiať do sociálnych sietí a odstrániť odkazy o ich pôvode, prípadne simulovať diskusiu a propaganda si následne nájde svojich prijímateľov.
Ako ukazujú sociálni vedci Sergej Gurijev a Daniel Treisman, vláda nesmie cenzurovať otvorene. Ak by sa ľudia dozvedeli, že autoritári umlčiavajú kritikov, nevyzerali by ako kompetentní. Aby dokázali čeliť útokom kritikov, snažia sa demokraciu predstierať. Kuang-jao nepoužíval zákazy, ale obmedzenia. Novinám, ktoré ho napádali, obmedzil náklad alebo ich žaloval za ohováranie. Svojich politických oponentov doviedol žalobami až k bankrotu.
Vyzývateľov možno spochybniť, označiť ich za nevlasteneckých či elitárskych. Turecký prezident Erdogan svojho oponenta obvinil z vyhýbania sa vojenskej službe, čím ho vykreslil ako zbabelca. Nepodložené obvinenie z korupcie zas vytvára dojem pokrytectva. Noví autoritári zanevreli na zastarané praktiky politického násilia, ako boli masové vraždy, verejné popravy a mučenie, namiesto nich protivládnych aktivistov terorizujú najatými futbalovými chuligánmi alebo sa utiekajú k doxingu – on-line nabádaniu na útoky a zverejňovaniu podrobností o kritikoch.
Na udržanie sa pri moci používajú rozličné triky. Viktor Orbán po víťazstve v roku 2010 pretvoril ústavný súd a prijal novú ústavu. V roku 2018 si udelil mandát na pretvorenie kultúry a spoločnosti – zmocnil sa stoviek novín a prepísal školské osnovy. Hugo Chávez si okamžite po zvolení rozšíril prezidentské právomoci. Keď Vladimir Putin v roku 2008 nemohol znovu kandidovať, predĺžilo sa funkčné obdobie a po návrate do kresla spustil lavínu zákonov na obmedzenie opozície.
Putinova strana opakovane vyhrávala vo voľbách, ktoré sa zakaždým konali podľa iných pravidiel. Orbán rozšíril skupinu svojich voličov udelením volebného práva Maďarom z bývalých uhorských území. Putin dal občianstvo etnickým Rusom zo susedných krajín. Po takýchto oficiálnych praktikách sa úradujúci politik ani nepotrebuje uchyľovať k podvodom. Opozícia nebude robiť kampaň a voliči nepôjdu voliť, ak vedia, že výsledok nedokážu zmeniť.
Nové technológie zmenili tiež charakter propagandy. Kým rádio a televízia šírili informácie vertikálne, z jedného centra k mnohým prijímateľom, internet ich šíri horizontálne, od mnohých tvorcov k mnohým prijímateľom. Posolstvá vlády stačí rozosiať do sociálnych sietí a odstrániť odkazy o ich pôvode, prípadne simulovať diskusiu a propaganda si následne nájde svojich prijímateľov. Orbán robil prieskum o imigrácii so sugestívnymi otázkami, aby respondentov naviedol na želané odpovede.
Postindustriálna doba priniesla rozhorčenie ekonomicky porazených vrstiev (robotníkov umierajúcich priemyselných oblastí a vidieka, starých ľudí zmätených zmenou hodnôt), ale aj majiteľov zastaraných tovární a baní. Aby znovu získali vplyv využívajú schopnosti vzdelaných elít na ovládnutie mienky nešťastných a menej vzdelaných. Namiesto kompenzačných mechanizmov a ekonomickej integrácie im sľubujú návrat k zastaraným hodnotám pôvodu a neexistujúcej ideálnej minulosti. Nie je to príbeh Slovenska?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
