Nicholas Serota vtedy urobil nečakaný krok – zorganizoval autorovi veľkú výstavu, nech si diváci sami urobia názor. Nešlo len o to, že sám mal rád kontroverzie, ale bol to i jeho štýl výchovy diváka. Oplatilo sa. O štvrť storočia neskôr, vtedy už ako riaditeľ Tate, otvoril v adaptovaných priestoroch elektrárne novú galériu zameranú práve na súčasné umenie – Tate Modern.
A keď kúpil performatívne dielo Romana Ondaka Dobré pocity v dobrých časoch, už sa žiaden škandál nekonal. A to zaplatil „len“ za popis, ako vytvoriť rad čakajúcich nevedno na čo. Tate Modern s piatimi miliónmi návštevníkov ročne patrí k pätici najnavštevovanejších múzeí sveta. Koľko peňazí vygeneruje, pochopí každý daňový poplatník – aj ten, čo sa o umenie nezaujíma. Pred niekoľkými týždňami, v rámci osláv 25 rokov pôsobenia, ponúkla galéria návštevníkom iné, rovnako mimoriadne úspešné dielo Romana Ondaka Meranie vesmíru.
Roman Ondak, vo svete najslávnejší slovenský vizuálny umelec, mal mať na budúci rok veľkú výstavu aj v Slovenskej národnej galérii (SNG). Samozrejme, teraz už nič z toho. Nastupujú iné kádre. Umelecké inštitúcie trochu pripomínajú kvantovú fyziku: keď samotné meranie môže ovplyvniť výsledok merania. Ak v špičkovej inštitúcii vystavuje nižšia liga umelcov, už to nie je špičková inštitúcia. V tomto zmysle sa nikdy nemôže naplniť sen výtvarníkov či kurátorov z tábora Martiny Šimkovičovej konečne vystavovať na prestížnej adrese.
Minulý týždeň sa v SNG konali dve vernisáže. Bola to aj príležitosť pre nové vedenie etablovať sa, ukázať, čo dokáže, a predstaviť svoju víziu. Amatérsky pôsobiaca pozvánka potvrdila obavy, súdiac podľa záberov z expozície. Ak ešte nedávno pri takejto príležitosti budova praskala vo švíkoch, teraz zívala prázdnotou. Peter Pellegrini prebral záštitu, pochválil „obrovské farebné diela s pozitívnou energiou“, štátna televízia urobila servilnú reportáž. Ako za „socíku“. Déjà vu.
Zato plno bolo v tom istom čase pred SNG. Staré zanedbané garáže tam slúžia ako dočasné útočisko pre „Slobodnú národnú galériu“. Patria staromestskej samospráve, ktorá ich veľkoryso poskytla umelcom. Starosta Matej Vagač pri tej príležitosti oznámil aj faceliftingové plány – v súťaži už vybrali architektonické štúdio.
V rámci kultúrneho programu sa konala aj vernisáž garážovej „kukátkovej“ intervencie Romana Ondaka nazvaná Déjà vu. Tá ponúka veľa interpretačných rovín, od minimalistickej referencie na jednu líniu jeho dlhodobého umeleckého programu až po veľmi aktuálny politický „statement“. O dobe a ľuďoch. Smiech cez slzy.
Mimochodom, toto platí aj o tvorkyni súčasného kultúrneho marazmu. Ono je to tak, najlepší obrázok o politikovi, o jeho kultúrnej i osobnostnej výbave si človek urobí, keď ho vidí prehovoriť bezprostredne, bez hovorcov a tlačových tajomníkov. Ako keď Martina Šimkovičová nepripravene odpovedá pred budovou ministerstva na otázky o umeleckom diele, konkrétne o „Donatellovej“ buste. Záznam jej odpovedí sa stal virálnym. Škoda, že len takto sa dokáže presláviť. Nie napĺňaním sna o slovenskej Tate Modern.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.