Mnoho stálych či prechodných obyvateľov odíde na dovolenky, a až keď sa vrátia, nadobudne mesto postupne tú pôvodnú zamračenejšiu či menej prívetivú tvár, sputnávanú predovšetkým závisťou voči tým, ktorých oddych ešte iba čaká, ktorí si ho ešte takpovediac celkom „neminuli“.
Potom ich bohato doplnia záľahy turistov, najmä zo zahraničia. Až sa mesto postupne premení na akýsi jazykový Babylon, centrum všeobecného hladu a smädu, stimulované úsilím o komunikáciu, záujmom o miestne zaujímavosti, prípadne aj nezáujmom o čokoľvek z toho. Istotne je to čas na určitú pohostinnosť a prívetivosť, vlastne svojím spôsobom aj o prácu v prospech nás samých – voči sebe, aj keď jej výsledky nateraz patria zdanlivo iba im. Možno i trošku sprostredkované počiny v prospech všetkých našich pomyselných príbuzných alebo rodákov, ktorí sa azda práve teraz trmácajú napoly stratení v daktorom cudzom svete. No a isto ich tiež poteší, ak sa tam stretnú s niečím podobným.
Rozhodne nie je nijakým prejavom slabosti ukázať im cestu, prípadne ich aj malý kúsok niekam odprevadiť, poradiť kaviareň. Ide vlastne o určitú diplomaciu na tom najnižšom, no často pritom najdôležitejšom poschodí, o istú mieru láskavosti a dosť často i tolerancie.
Aj keď sa to tak vždy nemusí javiť, v podstate tu tiež stále ide o život. Mám tým na mysli skutočných turistov, nie pomyselných zločincov, ktorí môžu tiahnuť týmto svetom s takmer rovnakým odhodlaním. Nepredstavujú však v hlavnom meste jedinú možnosť všeobecného ohrozenia.
Veď už pršalo! To predznamenáva záľahy komárov každoročne láskavo tolerované, pestované a podporované priamo progresívnym magistrátom. Veď štípu a bodajú iba ľudí! A tých, teda aspoň podľa všetkého, nie je zatiaľ nijaká škoda. „Krv a pôda!“ akoby komáre rovno v metropole pišťali ono staré nacistické heslo. Čierna vdova sa už prehrýza Maďarskom a ázijské sršne máme kdesi tiež už hlásiť. Ideálom starého režimu bolo odstránenie rozdielov medzi mestom a dedinou, ale napodiv dochádza k nemu až dnes, v kapitalizme.
Sťažoval som sa známej, že okolo nás blúdi každú noc malá rodinka diviakov. Teda takmer v strede mesta. Vysmiala ma! O pár ulíc ďalej napočítala pod svojim balkónom vyše štyridsaťčlenné stádo, v ktorom vraj boli zahrnuté ich všetky mysliteľné veľkosti v hojnom zastúpení. Ísť domov tu nemusí už byť ani za bieleho dňa nijaká „sranda“. Prvý medveď sa ako taký „konkvistátor“ usídlil, aspoň podľa mojich tajných zdrojov, už iba asi 80 km od hlavného mesta. Nezastavil ho svojím prirodzeným hlukom ani významný festival politickej piesne Pohoda. Je však možné, že medveď iba oddane nasledoval svojho takrečeno prirodzeného patróna – ministra športu.
Áno, žijeme v období nájazdov a zájazdov. Kiež by šlo aspoň tých zopár nasledujúcich dní iba o obdobie pokoja, zdravia a oddychu!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
