No teraz je to už iné, trpko skonštatovala. Stal sa známym putinofilom, v máji zašiel do Moskvy, čo je však najhoršie, posťažovala sa, namiesto ľavicových tém politike dominuje skôr hejt. Hoci je našincovi tento príbeh povedomý, hovorila o svoje rodnej Brazílii.
Príbeh nie je špecifický iba pre obe krajiny, skôr vypovedá o širších trendoch. O kríze strán reprezentujúcich tradičné politické hodnoty, o ich delení v štandardnom spektre a o posune politických „debát“ k jednoduchým populistickým témam. Asi je za tým veľa faktorov, od ekonomických cez pandémiu až po zatiaľ ťažko uchopiteľné nové výzvy.
Hejt sa stal prostriedkom, ako si získať, udržať alebo rozšíriť vplyv. Robert Fico je jeho majstrom. Priamym či skôr nepriamym spôsobom. Keď mu raz redaktor pustil nahrávku jeho vlastných nenávistných rečí, výzvy na násilie, tváril sa, že nič nepočul. Fakt však je, že v šírení nenávisti sa skôr spolieha na prácu iných. Medzi najpolarizujúcejších členov vlády patria ľudia z SNS. Prím medzi nimi hrá ministerka kultúry. A práve preto ju rád verejne podporuje, hoci má sotva vysokú mienku o iných jej schopnostiach – veď jej radšej ani nezveril organizáciu osláv Cyrila a Metoda.
Polarizácia spoločnosti je presne to, a vlastne len to, čo od nej potrebuje. V snahe udržiavať si moc posúva stranu, ktorú zakladal, čoraz viac k extrémnej pravici. Výsledkom je, že v prieskumoch sú ich voliči už ťažko rozlíšiteľní. Za jeho vlády sa presadzujú hodnoty, ktoré majú historicky zlú konotáciu (kritika princípov parlamentnej demokracie, nevraživosť voči príslušníkom komunity LGBT+, redukcia úlohy ženy v spoločnosti, útoky na „poklesnuté“ umenie atď.).
Rozdeľovanie spoločnosti, na ktorom pracuje, mu zatiaľ vychádza, a nezastavujú ho ani devastačné dôsledky pre krajinu. Nie je to len otrávená atmosféra v rodinách v rozsahu, aký sme zažívali na vrchole „hejslováckeho“ mečiarizmu. Pre veľkú časť nastupujúcej generácie stráca naša krajina perspektívu. Umiernení členovia vlády musia cítiť, ako im atmosféra hejtu škodí v práci a o čo ťažšie sa presadzuje i úplne racionálna agenda.
V čase, keď Slovensko stráca v súťaži o zahraničné investície (napríklad v automobilovom priemysle namiesto Bratislavy a Trnavy budú v Portugalsku a Španielsku), Ficovi europoslanci, nezaradení a očividne i nevyťažení, sa vyhrážajú vedeniu Volkswagenu. V deň, keď sa premiér dožaduje pomoci od eurokomisie, jeho poslanci hlasujú za jej odvolanie. Ešte i gesto, ktoré by vyznelo inak skôr sympaticky, vyznieva rozpačito – to keď sa do maskáčov navlečie prezident, minister obrany a politik, čo podpísal neochotu so zbraňou sa postaviť za vlasť.
Atmosféru hejtu pocítil priamo na sebe aj sám premiér. Zatiaľ sa však zdá, že proces s atentátnikom Cintulom ukazuje skôr na šírenie nenávisti (i z jeho strany) a nie na nejaké „strašné veci“, avizované opozičné, domáce či zahraničné sprisahanie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
