Ani iné formy veľkej privatizácie, najmä „priamy predaj vopred určenému vlastníkovi“, neboli na tom nevyhnutne lepšie, zato obe prispeli k vytvoreniu novej, aj keď často problematickej „kapitálovej“ vrstvy.
Aj malá privatizácia mala svoje bizarnosti. Za milióny korún sa napríklad vydražili prevádzky s rozlohou pár metrov – občania híkali, pričom ani netušili, že to zaplatia sami v podobe neskoršieho „predprivatizačného“ ozdravenia bánk: tie milióny išli z úverov, ktoré nikto nesplatil. Ekonomická realita nepustí. Navyše, prevádzky často kupovali tí, ktorí v nich neplánovali pracovať. Takže aj malé zariadenia mali živiť majiteľa i zamestnancov, čo sme mali platiť opäť my, občania.
Privatizovali i obce. Bratislava predala cenné pozemky, ktoré jej teraz chýbajú. Napríklad koridor železničnej trate, ktorý viedol stredom mesta. Traduje sa, že strany vtedajšieho zastupiteľstva mali rozdelené mesto na „sféry vplyvu“. Veľmi sa o tom nepísalo – problém bol (len) Vladimír Mečiar. Ale čo sa týka privatizácie, deväťdesiatky sa vlastne neskončili. Nie sú to len poľovníci, ktorí by si chceli sprivatizovať lesy, rybári jazerá a priehrady atď. A to vrátane Bratislavy.
Dobre sa to dá ilustrovať na ľavom brehu Dunaja v centrálnej časti mesta. Cestou hore prúdom je na začiatku výnimočná stavba. Zahraničný investor postavil veľké nákupné centrum, pridal multiplex a obľúbenú širokú nábrežnú promenádu a oddychovú zónu siahajúcu až k vode. Budovy svojou hmotou nadväzujú na priľahlú štvrť. Tým sa dobré príklady končia.
Dostavba v slovenskej réžii je už o inom. Povyše sídli Slovenské národné múzeum. Hoci je v havarijnom stave, terajšie vedenie rezortu zrušilo roky pripravovanú rekonštrukciu. Dokonca otvorilo tému využitia budovy. Reči o šetrení neznejú veľmi presvedčivo, keď na verejnosť prenikajú informácie, ako sa na samotnom ministerstve hospodári… Skôr sa domnievam (možno sa mýlim), že konsolidácia aj tu smeruje skôr k privatizácii. Uvidíme.
Hneď vedľa je Osobný prístav – plánovanú mohutnú nadstavbu zatiaľ brzdí odpor voči „sprivatizovaniu“ cennej panorámy nábrežia. Kúsok ďalej v parčíku osadil smútiaci rodič bronzovú sochu dievčatka. Úrady proti tejto „privatizácii“ verejného priestoru nič nezmohli. Ďalej stojí „sprivatizovaná“ Slovenská národná galéria – séria posledných riaditeľov ju využívala neraz veľmi neštandardne. Hlavný kurátor to posunul ďalej – vystavil v nej aj diela z vlastnej zbierky.
Hoci patrí časť nábrežia medzi najstaršími mostami k najcennejším územiam mesta, chodec Dunaj takmer nevidí – zacláňajú pontóny (prenajíma si ich údajne dlhoročný poslanec). Na nich padá aj sen o vyústení korza – pešej zóny do širokého schodiska vedúceho až k hladine.
Vyššie proti prúdu stával obľúbený Park kultúry a oddychu. Už desať rokov je tam len planina. Sľubovaná náhrada žiadna. „Sprivatizovaná“ je v tých končinách ešte aj samotná promenáda – chodcom a cyklistom je vyčlenený neadekvátne úzky chodník.
Ďalej je Karloveské rameno. Roky som sa v ňom cestou z fakulty zastavil okúpať. Prístupov nie je veľa. Ocenil som schody k vode. Potom si tam vodáci postavili pontón, aby sa im lepšie chodilo s člnmi. Umiestnili ho tak, že do vody je prístup už len cezeň. No a najnovšie ich omladina vyháňa každého, kto by naň čo len chcel vstúpiť. Sprivatizované.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
