Dnes má slovenský čitateľ možnosť prečítať si Rozprávanie o živote Fredericka Douglassa, amerického otroka, ktorému sa podarilo na parníku ujsť z Baltimoru do New Yorku, aby sa po krátkej kariére robotníka stal rozprávačom vlastného príbehu. Úspech jeho vystúpení viedol roku 1845 k vydaniu jeho prvej knihy, ktorú nedávno v kvalitnom preklade vydalo aj vydavateľstvo BRaK.
Rozprávanie zachytáva Douglassov život pred útekom a krátko po ňom. Jeho nevyhnutnou súčasťou sú opisy bičovania, ktorému sa nevyhol ani samotný Douglass, ale celková materiálna stránka života otrokov je nemenej smutným čítaním. Na druhej strane autor zdôrazňuje solidaritu otrokov, zmieni sa však aj o zrade či o smutno-smiešnom vyťahovaní sa podľa toho, čí pán je na tom lepšie.
Kľúčom k Douglassovej túžbe po slobode boli prvé lekcie čítania od vľúdnej manželky otrokára. Zákaz učiť otroka čítať, ktorý dal pán svojej žene, pretože by ho to priviedlo na nebezpečné myšlienky, viedol presne k oným nebezpečným myšlienkam. Hoci ešte Douglass zakúsil mnoho utrpenia, napokon sa mu podarilo, čo si zaumienil. Obohatil pri tom svet o známe sociologické poznanie, že ľudia (otroci) sa viac búria vtedy, keď sa majú lepšie, a tomu sa dá zabrániť iba tak, že ich pripravíte o schopnosť myslieť. Aktuálnosť týchto myšlienok sa dá len ťažko spochybniť.
Samotná kniha a Douglassova činnosť prispeli k zrušeniu otroctva v Spojených štátoch. Ťažko možno teda preceniť dôležitosť tohto – v čase vyjdenia – bestselleru. Otázkou je, čo nám jeho rozprávanie hovorí dnes. Prečo je dôležité pripomínať si, ako žili otroci v Spojených štátoch v 19. storočí?
V prvom rade preto, lebo otroctvo je vo svete naďalej prítomné. V tzv. modernom otroctve, zahŕňajúcom nútenú prácu a nútené manželstvá, žije 50 miliónov ľudí. To je o 46 miliónov viac ako v USA v 19. storočí. A o 10 miliónov viac ako roku 2016. Na internete sa tiež dajú nájsť tajne natočené videá aukcií otrokov zo súčasnosti.
Nemenej podstatné je, že Spojené štáty sa so svojimi dejinami dodnes nevyrovnali. Až v rokoch 2008 a 2009 prijali americký Kongres a Senát rezolúcie, v ktorých sa ospravedlnili Afroameričanom za otroctvo. Na niečo také však dodnes nenašiel odvahu žiaden prezident vrátane Baracka Obamu.
Rezolúcia Senátu pritom zdôraznila, že neumožňuje vymáhanie reparácií. Až tie by však boli naozajstným ospravedlnením. Príkladom by mohli byť individuálne reparácie Nemecka židom po druhej svetovej vojne. Druhou stranou amerického (ne)vyrovnávania sa s otroctvom je pretrvávanie rasizmu, ktoré bolo jeho základom.
Nielen policajná vražda Georgea Floyda pred piatimi rokmi ukazuje nerovné rasové rozdelenie krajiny. Preklad 180 rokov starej knihy nám jednoducho pripomína, že Spojené štáty majú ešte stále do nejakej formy civilizovanosti veľmi ďaleko. A nám opäť kladie otázku: prečo ich máme vlastne mať za vzor či spojenca?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
