Ej bisťu, ešte aj Indiáni žijúci v odľahlých regiónoch Mexika sú bystrejší – a predovšetkým ľudskejší – ako poniektorí Slováci hlásiaci sa ku kresťanským hodnotám. Náramne by som bol zvedavý, koľko času bude musieť ešte na Slovensku (a v niektorých stredo- a východoeurópskych krajinách) uplynúť, aby občania (veriaci i neveriaci) vnímali predovšetkým človeka a nie jeho príslušnosť k takej alebo onakej skupine.
V najnovšej próze Veroniky Šikulovej som sa dočítal: „Omnoho viac jej prišlo ľúto, keď ju nepustili na Vianočný koncert ako účinkujúcu do evanjelického nemeckého kostola, ktorý bol odsvätený a slúži ako kultúrny priestor. Používa v knihách vulgarizmy, evanjelická cirkev sa s nimi nemôže stotožniť. A tak nečíta v kostole a nechodieva do evanjelických kostolov v Modre, aby nekazila svatý odér.“
Pokrstené ovečky určite nepochybujú o tom, že Boh je dokonalý, vševedúci a všemohúci. Takže aj stvorenie musí byť dokonalé. A bez Božej vôle (vedomia) sa ani lístok na strome nepohne. Keby Boh nechcel, vulgárne slová by neexistovali. A možno pokračovať: keby Boh nechcel, neexistovali by transvestiti, transsexuáli, gayovia a lesbičky, operácie slepého čreva a umelé prerušenie tehotenstva. To všetko sa deje z vôle Božej a nie z ľudskej či Satanovej. O Satanovi sa hovorí, že je to padlý anjel. Smiem sa spýtať, kto stvoril anjelov, ktorým bolo súdené padnúť?
Odvrátiť sa od niekoho, kto vyhľadáva spoločenstvo kresťanov a kto v kostole chce nachádzať útechu či útočisko, znamená nepochopenie Kristovho odkazu. Každý sa predsa môže v evanjeliách dočítať, že Kristus uprednostňuje spoločnosť prostých ľudí i vydedencov, spoločnosť malomocných, chromých, predajných žien, vojakov, mýtnikov a všelijakých hriešnikov. Ešte aj v hodine smrti má po boku dvoch lotrov. Príbeh spásy ani nemôže byť inak zavŕšený.
Ježiš sám vraví, že „…lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ To jest ľudí, od ktorých sa spoločnosť odvracia najčastejšie. Gayovia či transvestiti nie sú ani chorí, ani hriešni, iba sa – nie z vlastnej viny – ocitli na periférii akože konvenčnej (normálnej? normalizovanej? normatívnej?) spoločnosti. Stali sa z nich menejcenné, druhoradé bytosti, ktoré nejeden kresťan povýšenecky odsudzuje.
Pričom žiadny kresťan nemá najmenšie právo kohokoľvek súdiť. Kresťana nikto neoprávnil na to, aby zatváral dvere kostola pred tými, ktorí hľadajú útočisko. Ak sa niektorému kresťanovi zdá, že smie druhých súdiť, automaticky sa stávajú rovnocenným s farizejmi, ktorí, ako riekol Ježiš, vidia smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadajú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
