Napísal ju historik námorníctva Cyril Northcote Parkinson a temer pred 60 rokmi vyšla v slovenskom preklade vo Vydavateľstve politickej literatúry. Bolo to vlastne rozšírené a doplnené vydanie eseje, ktorú v roku 1955 napísal zhodou okolností pre The Economist.
Kniha sa tešila veľkej popularite i vo východnom bloku, Michail Gorbačov oceňoval všeobecnú platnosť Parkinsonových zákonov. Tie v podobe metafor, hyperbol a humoru vyjadrujú napríklad vzťah medzi prácou a časom, ktorý je na ňu určený, všeobecný trend byrokracie expandovať, zákonitosti fungovania práce komisií atď.
Knihu dopĺňali pôvodné vtipné ilustrácie Osberta Lancastera. Na jednu si zvlášť spomínam. Dezolátna vrátnica upadajúceho podniku mala dokresľovať to, ako sa už z jej stavu dá odhadnúť, čo bude nasledovať. Toto sa mi veľakrát potvrdilo. Málokedy to nefunguje.
S opakom tohto pravidla je to už horšie. Spomínam si, ako som sa musel s boľavým zubom obrátiť na drahú kliniku. V pekne „nadizajnovanej“ recepcii ma „skásli“, len aby sa so mnou vôbec bavili (rozumej, zaregistrovali ma). Po vstupe do ordinácie ma v stoji vítali nastúpená pani doktorka i sestrička. To, čo nasledovalo, však už bola čistá katastrofa. Lekárka bola dosť bezradná, podchvíľou volala otráveného kolegu, nech aspoň poradí, či urobí čosi za ňu. A aj tak to potom musel môj zubár po dovolenke opravovať.
To „štátna“ (teraz fakultná) nemocnica na Mickiewiczovej je opačný prípad. Hoci sa nachádza v najbohatšej časti Slovenska – v bratislavskom Starom Meste, mohli by sa tam točiť horory, Lancaster by sa mal čím inšpirovať. Každý, kto do jej útrob vstúpi, je zdesený. Schátrané, ošumelé priestory a lacné provizórne látanie. Niet ani tej sily, čo by zvesila roky neaktuálne oznamy. Symbol zlyhania reforiem, konfliktu rôznych záujmov i porucha v koordinácii (v medicíne tzv. Parkinsonova choroba) redukcie nemocničných zariadení.
Paradoxne, napriek hroznému prostrediu odbornosť i nasadenie zdravotníkov nakoniec nečakane milo prekvapia – zjavná výnimka z Parkinsonovho zákona. Plánov o jej zatvorení už bolo veľa. Neviem posúdiť, či je vôbec finančne zmysluplná jej rekonštrukcia, zásahy by museli byť obrovské. Za 160 rokov sa predstavy o modernej nemocnici zmenili a izby s vysokými stropmi a (už len) piatimi posteľami sotva vyhovujú.
Verím, že väčšina zdravotníkov, ktorí v nej pracujú, by uvítala pre seba a pacientov dôstojnejšie podmienky. Spomínam si, že keď pred rokmi bola opäť reč o zatváraní, časť z nich sa postavila proti. Zvykli si. A mysleli skôr na svoje pohodlie. Hádam nová „vajnorská“ nemocnica niečo zmení. Držme palce vláde. I sebe.
Keď sa schvaľovala premiérska renta, jej poberanie bolo viazané na dobu úradovania, nie na výsledky. Neviem, či ju ďalší parlament nezruší, ale rozhodne by som bol za to, ak sa má zachovať, aby bola viazaná na to, že jej poberateľ sa bude liečiť výlučne v „Mickievičke“. Ostatne, nemocnica je na skok od Úradu vlády SR. To by sa veci hádam konečne pohli.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
