Jedným z argumentov, o ktoré sa opiera toto síce nezáväzné, ale podľa mnohých odborníkov na medzinárodné právo skutočne prelomové rozhodnutie, je právo na „čisté, zdravé a udržateľné životné prostredie“.
Valné zhromaždenie OSN schválilo v roku 2022 deklaráciu, podľa ktorej je prístup k čistému, zdravému a udržateľnému prostrediu univerzálnym ľudským právom. Za deklaráciu hlasovalo 166 štátov vrátane Slovenska. Medzinárodný súdny dvor uznal platnosť tohto práva a zdôraznil, že štáty sú povinné toto právo zaručiť. A to nielen priamo svojim občanom, ale aj nepriamo všetkým ľuďom.
Stanovisko sa totiž odvoláva na Chartu OSN, ale aj na princíp „no harm“, ktorý predpokladá, že žiadny štát nebude úmyselne škodiť iným štátom a ich obyvateľom. Súd uznal, že klimatické zmeny sú spôsobené ľudskou činnosťou, presahujú hranice štátov a sú naliehavou existenčnou hrozbou, z ktorej pre štáty plynú povinnosti, za neplnenie ktorých môžu byť volané na zodpovednosť.
Nie je to však prvý rozsudok tohto druhu. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z apríla 2024 konštatuje, že nečinnosť v oblasti klimatickej zmeny porušuje ľudské práva. Zároveň tvrdí, že štáty majú povinnosť chrániť svojich občanov pred hrozbami a škodami vyplývajúcimi z klimatickej zmeny. Už tento rozsudok bol považovaný za prelomový, otvárajúci cestu k zosúladeniu klimatickej politiky štátov s ľudskými právami.
Pôvodne filozofické koncepty sa tak stávajú súčasťou medzinárodného environmentálneho práva. Nielen zmluvy ako Parížska klimatická dohoda a deklarácie, ale aj rozhodnutia medzinárodných súdov prispievajú k evolúcii demokratických ústavných systémov smerom k environmentálnej demokracii. Nie je to však priamočiary proces. Súčasný príklon Európskej únie k militarizmu je výrazným krokom späť.
Nemožno zbrojiť a zväčšovať armády a zároveň znižovať emisie skleníkových plynov a celkovú exploatáciu životného prostredia. Tieto procesy sa navzájom vylučujú. Odhliadnuc od toho, že militarizácia spoločnosti je vždy spojená s obmedzovaním ľudských práv. Koncept environmentálnej demokracie však predpokladá ich rozširovanie.
Zmienené zmluvy, deklarácie a rozsudky však majú niečo spoločného. Za hlavného aktéra a nositeľa povinností považujú štáty. Poškodené štáty – ako Vanuatu a ďalšie tichomorské ostrovy ohrozené rastúcou hladinou oceánu – môžu žiadať o reparácie a kompenzácie. Ich historické emisie skleníkových plynov sú zanedbateľné, ale klimatická zmena spôsobuje, že ich územie pohlcuje oceán.
Priemyselné štáty globálneho Severu, ktoré sú zodpovedné za väčšinu historických emisií skleníkoch plynov, môžu byť, naopak, volané na zodpovednosť. Tak ako v iných situáciách ten, kto spôsobí škodu, má povinnosť ju nahradiť. Nezdá sa však, že by politické reprezentácie brali túto povinnosť vážne. Naopak, prijatím záväzku zvýšiť zbrojné výdavky na 5 % HDP otvorene priznali, že politiky, ktoré viedli ku klimatickej zmene, chcú ešte zintenzívniť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
