Po dlhom čase sa mi tohto leta podarilo zavítať do Budapešti. Dlho sme sa nevideli. Keď som sa z peštianskeho brehu Dunaja pozrel na hradný vrch na opačnej strane, nemohol som uveriť vlastným očiam. Napravo od kráľovského paláca vyrástli akési budovy. Že by som si ich prv nevšimol? Najvyššia z nich bola korunovaná barokovou kupolou. Táto stavba tam kedysi nestála, dosvedčili by to aj staré pohľadnice! A ešte ďalej napravo, takmer pri Matyášovom chráme, sa blyšťala belostná fasáda akejsi pseudogotickej stavby. A to je zas čo? Pocta či výsmech stredoveku?
Keď som na druhý deň vyšiel na hrad, môj úžas ešte väčšmi vzrástol. Šokoval ma nielen nebývalý príval turistov, ale aj horúčkovité stavebné práce, ktorých cieľom, ako som sa z pútačov dozvedel, je zrekonštruovať paláce hradného vrchu do takej podoby, akú mali pred druhou svetovou vojnou.
Rastúce paláce však pripomínajú skôr potemkinovskú megalomániu: sú to v podstate betónové konštrukcie, ktoré budú pokryté pseudorenesančnými a pseudobarokovými fasádami, pričom maďarská vláda zamýšľa do nich nasťahovať inštitúcie – sama ešte nevie aké. Tak či onak, ide o gigantické rekonštrukčné (revitalizačné?) projekty, na ktorých dokončenie ďalšia vláda, v prípade, že orbánovci padnú, možno už nebude vedieť nájsť patričné financie.
Na budínskom hradnom vrchu sa však nielen stavia, ale aj búra! Už stihli zbúrať celé jedno krídlo kráľovského paláca, čím narušili elegantnú symetriu stavby. Vláda sa odvoláva na to, že chce odstrániť úpravy Kádárovho socialistického režimu – palác bol totiž počas vojny značne zničený a neskôr sa ho komunistickí mocipáni rozhodli jednoduchým (brutalizmus?) a lacným spôsobom zrekonštruovať. Mne, ktorý som do Budapešti chodieval od detstva, sa páčil aj v takej podobe.
Azda postupne zbúrajú všetky krídla paláca a postavia pôvodnú verziu? Tieto stavby však z umenovedného hľadiska nemajú veľkú hodnotu: postavili ich v 19. a na začiatku 20. storočia. A túto pseudohistorickú architektúru chce maďarská vláda vzkriesiť z popola?
Prekvapenie ma však neminulo ani na bratislavskom Hradnom vrchu. Odkedy som tu bol naposledy, Hrad sa rozrástol o ďalšie historické budovy! Kde sa na takéto, nie celkom zmysluplné projekty berú peniaze? A kde takáto stavebná horlivosť bude mať svoj koniec? Inšpirujeme sa azda Nemcami či Poliakmi, ktorí nanovo vybudovali niektoré vojnou zničené historické centrá?
Toto resuscitačné úsilie mi tak trochu pripomína Čínu, kde sa snažia zrekonštruovať čo najviac historických budov zničených Kultúrnou revolúciou. Lenže v Číne i Japonsku – keďže sa pri stavbách masívne využívalo drevo, neveľmi odolné voči rôznym pohromám – sa pravidelná obnova stavieb stala súčasťou tradície. Prísne sa pritom dodržujú stáročné architektonické princípy. A či aj v Európe je to tak?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
