Namiesto toho, aby nechali na trhu, teda na manažéroch firiem a bánk, aby rozhodovali, do čoho sa bude investovať, sami preberajú iniciatívu. Geopolitická rivalita ohrozujúca dodávateľské reťazce viedla napríklad v USA k prijatiu zákona o čipoch, ktorý má priniesť výrobu čipov naspäť do USA.
Takýto posun vyvoláva otázku, ako by mohla vyzerať zelená priemyselná politika angažovaných vlád. Dnes existuje v nedostatočnej podobe a zároveň je plná protirečení. Jej základom je obchodovanie s emisiami a clá na neekologické výrobky, ktoré Európska únia dopĺňa Inovačným fondom, InvestEU fondom, Modernizačným fondom a Mechanizmom spravodlivej transformácie. Už len samotná existencia toľkých štátnych nástrojov naznačuje, že trh zlyháva, že ekonomika sa bez pomoci nedokáže transformovať tak, aby prestala ničiť prírodu.
Aké politiky ponúka ľavicová alternatíva odmietajúca hospodársky rast v bohatých krajinách? V prvom rade je to zásadné zníženie výroby klíme najviac škodiacich tovarov: SUV, jachty, rýchla móda, mäso z veľkochovov, panské sídla, súkromné tryskáče, komerčné lietanie, zbrane. Nejde len o konkrétne tovary, obmedzenie by sa týkalo aj fosílneho a reklamného priemyslu, ktoré výraznou mierou prispievajú k nadspotrebe a ku klimatickej kríze
Zníženie výroby by si vyžadovalo verejnú politiku zaisťujúcu zamestnanosť v ostatných sektoroch: vo výrobe solárnych panelov, veterných turbín, batérií, elektrických autobusov a vlakov, v zdravotníctve, školstve a starostlivosti o deti a seniorov, vo výstavbe nájomných bytov a, samozrejme, v sektore zelených inovácií.
Ako by to vlády boli schopné dokázať? Potrebovali by odňať bankám právo tvoriť nové peniaze, pretože banky požičiavajú (tvoria peniaze) s cieľom dosahovať zisk. Štát by nové peniaze vytváral, aby napĺňal svoje klimatické ciele. Ak by banky prestali investovať do fosílneho priemyslu, jeho postupné zmenšovanie by bolo len otázkou času.
Daňami, finančnými stropmi či postupnými redukciami by štát tiež vedel nasmerovať investície korporácií preč od znečisťujúcich oblastí, ako sa to dnes už čiastočne deje napríklad pri uhlí. Toto všetko by vlády mohli robiť, keby chceli, keby neboli ovplyvňované lobistami z tých sektorov, ktoré treba zmenšovať.
Dôležité je, že takáto politika by zároveň odkláňala európsku politiku od jej imperiálnych „potrieb“. Obmedzenie nadspotreby by znížilo potrebu dovážať vzácne kovy z chudobných krajín. A tieto by tým získali priestor pre vlastné zelené priemyselné politiky umožňujúce rast ich životnej úrovne.
Hoci je neoliberalizmus ideologicky na ústupe, predstava, že trh stačí správne nastaviť a nechať tak, v politike pretrváva. Potrebujeme túto predstavu odmietnuť. Radikálna ľavica ponúka prepracovanú alternatívu pre zelenú štátnu politiku. Stačí sa ňou inšpirovať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
