Neviem, ako to bolo v skorších dobách, v desaťročiach, keď autority západnej psychológie zakladali svoje prevratné školy, no v súčasnosti (aspoň tak sa mi zdá) zistenia a objavy psychológov a psychologičiek sotva presahujú intelektuálnu úroveň človeka z ulice.
Dočítal som sa v istej motivačnej knihe o americkej doktorke Marshi Linehanovej, ktorá (tuším roku 2015) „vynašla“ dialektickú behaviorálnu terapiu. Môžete, milí čitatelia a milé čitateľky, trikrát hádať, na čom sa tá terapia zakladá. Predsa na princípoch dialektiky! Na tých princípoch, ktoré nám starším (pred vyše štyridsiatimi rokmi) vtĺkali do hláv na hodinách občianskej náuky a ktoré sa – ako áno, ako nie – ocitli v „diamate“ (dialektickom materializme) Karola Marxa. Ten sa im priučil u klasika nemeckej filozofie G. W. F. Hegela, pričom Hegel dialektický náhľad na svet odkukal od Platóna a Herakleita.
Psychologička Marsha Linehanová teda objavila dialektickú filozofiu a začlenila ju do teórie a praxe svojej terapeutickej metódy. Pani psychologičke ani najmenej neprekáža, že tézy ako „všetko so všetkým súvisí“ a „jednota a boj protikladov“ desaťročia boli súčasťou komunistickej ideológie, proti ktorej vlasť pani psychologičky viedla takú úpornú propagandistickú vojnu.
A zas na Slovensku, najmä v pravicových a liberálnych kruhoch bratislavských, je to tak, že ak čo len spomeniete slovo dialektika, okamžite vás označia za marxistu, komunistického zločinca, spiatočníka, prípadne prívrženca konšpiračných teórií (lebo podľa vás všetko so všetkým súvisí, kvantitatívne zmeny prechádzajú do kvalitatívnych a negácia negácie vedie k pozitívnemu výsledku). No čo: v ponovembrových rokoch sa v našom regióne spolu so špinavou vodou povylievalo z vaničky veľa dieťatiek. Vysmiali sme sa dialektickej filozofii, nedbajúc na jej nadčasovú platnosť.
Doktorka Marsha Linehanová vo svojom závratnom oneskorení (v objavovaní dávno objaveného) nie je výnimočným úkazom v takej „vedeckej“ oblasti ako psychológia. Aj istá slovenská psychologička svojimi výrokmi o „overturizme“ potvrdila, že veru psychológia dosť často prichádza s krížikom po funuse. Podľa tejto psychologičky „cestovanie do preplnených destinácií nie je len o samotnom mieste a zážitkoch, ale aj o tom, že chceme zapadnúť do komunity alebo sa na chvíľu cítiť ako súčasť takzvanej referenčnej skupiny, ktorá si takýto životný štýl môže dovoliť…“ Dobré ráno, stará mama!
Tento fenomén (teda to, že aj ja chcem takú dovolenku ako zámožný sused, aj ja chcem povedať, že som bol v Chorvátsku a v Ríme som navštívil Koloseum) si pamätám ešte zo sedemdesiatych rokov. Už vtedy ľudia cestovali nie za poznávaním, ale aby doma mohli známym poukazovať fotky, kde všade boli, prípadne im z tých miest poslať pohľadnice.
Ja len nechápem, prečo musíme byť vystavení takým zisteniam odborníkov a odborníčok na „dušu“, ktoré sú rukolapné a dospeje k nim aj neodborník? Či tieto konklúzie majú poslúžiť neskôr narodeným, ktorí ešte nechápu niektoré úkazy?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
