Pravda, cirkevné a politické autority, ktoré svoje konanie odvodzujú od „svätých kníh“, tvrdia, že ide o záznamy Božieho vnuknutia. Podrobný, vedecky konzekventný textologický výskum nás však stavia pred všelijaké nepríjemné fakty.
Napríklad o autorstve čínskej kanonickej knihy Tao te ťing (ako aj o autorstve mnohých iných náboženských a filozofických kníh) existuje mnoho hypotéz. Kým jedni bádatelia pripúšťajú, že knihu mohla napísať reálna osoba, ktorá používala prívlastok Lao ce (Starý majster), zatiaľ iní sa domnievajú, že Lao ce nikdy neexistoval a jeho jedinú knihu napísal ktosi celkom iný. Ďalší vedci hovoria o tom, že predmetné dielo nenapísal jeden človek, ale celá skupina mudrcov.
Či tento kolektív tvoril v rovnakom čase, alebo sa naprieč stáročiami vkladali do knihy ďalšie a ďalšie vsuvky, je takisto témou vedeckej diskusie. Analýza textu však potvrdila rôznorodosť, nerovnomernosť, nejednotnosť, inak povedané prítomnosť niekoľkých štýlov, pričom niektoré verše sa, asi dôsledkom nepozorných redaktorských zásahov, neodôvodnene opakujú. Skrátka ide o hodnotovo nerovnomernú kompiláciu, ktorá sa podieľala na utváraní podôb čínskej civilizácie a ovplyvnila mnohých umelcov, filozofov, kresťanov, ba i vedcov tak na Východe, ako aj na Západe.
Situácia so Svätým písmom Západu je ešte komplikovanejšia. Vieme, že Biblia pozostáva z dvoch veľkých častí, zo Starého a z Nového zákona, pričom ich hodnoverná prepojenosť vždy bola a naďalej zostáva otázna. Súvislosť je otázna aj medzi jednotlivými knihami Biblie, ktorá pozostáva zo 73 spisov, pričom Starý zákon obsahuje 46 a Nový zákon 27 diel. Na rozdiel od katolíkov, ktorí veria, že všetkých 73 spisov je záznamom Božieho vnuknutia, evanjelici zo Starého zákona uznávajú 39 spisov.
Prečo? Určite na to majú dobrý dôvod. Možno mysliteľ z ich radov presvedčivo dokázal, že nie všetky vnukol Duch svätý. Možno práve nápad vylúčiť niektoré knihy Starého zákona pochádzal od Ducha svätého.
Pokiaľ ide o autorstvo jednotlivých kníh, súčasná veda (a spolu s ňou aj katolícka cirkev) už vie, že napríklad nie všetky Mojžišove knihy, Dávidove žalmy či Pavlove epištoly napísali ich menovaní autori. Biblia je teda plná dodatočných úprav a vsuviek. A v neposlednom rade aj prekladateľských prešľapov.
Nie každá múdrosť je naozaj múdrosťou, niečo je číry nezmysel.
Náboženskí fanatici však trvajú na tom, že múdrosť Biblie (mimochodom, ten názov znamená „knihy“) pochopíme len vtedy, keď ju budeme čítať ako jeden celok. Lenže Biblia – ako ani iné posvätné texty – nie je súrodá a určité súvislosti boli do nej vnesené účelovými interpretáciami a redakčnými náznakmi. Napriek tomu je to súbor pôsobivých, poučných spisov.
Skúsme sa však zmieriť s faktom, že minulosť síce obsahuje oheň múdrosti, no plamene zanechávajú po sebe popol. Transylvánsky farmár Levente Gáll, v jednej gastrorelácii povedal, že z minulosti si máme prenášať oheň, a popol zanechať tam.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
