Viac sa tuším venovali Île-de-France než celej krajine, ale nezabudli spomenúť aj regióny mimo Európy, i tie doslova na opačnom konci zemegule. Neboli to informácie pre dovolenkárov, ale pre obyvateľov zámorských území. Každý deň tak zároveň pripomínali, kde všade žijú Francúzi.
Správy zo Slovenska boli pochmúrne – vykresľovali vrcholiaci mečiarizmus, rabovačku prekrývanú šovinistickým a politicky účelovým nacionalizmom. Z obdobia môjho pobytu mi oboje ostalo v pamäti. A z času na čas sa vynára.
Napríklad pri ceste na Balkán. Po dlhej jazde naprieč Maďarskom, kde som nedokázal ani len odhadnúť význam nápisov, sa po prekročení hranice so Srbskom všetko začalo meniť. Videl som, ako voľakedy prosperujúca krajina upadla, deštruktívny nacionalizmus zničil, čo sa dalo, príjmy domácností sa dostali na zlomok pôvodných, ale aspoň som začal (i vďaka znalosti azbuky) rozumieť oznamom popri ceste. Ale až šok mi spôsobila návšteva v Báčskom Petrovci. Všade slovenské nápisy, na ulici ľubozvučná slovenčina zafixovaná v 19. storočí, podobne ako osobitá architektúra pôvodných domov. V Petrovci som stretol veľa milých a srdečných ľudí a i doma mám dobrých kamarátov, ktorý odtiaľ či z iných častí Vojvodiny prišli žiť na Slovensko. Dobre sa tu uchytili a sú vo svojich odboroch veľkým prínosom pre krajinu. Pred domami stáli zaparkované autá s našimi EČV – už vtedy veľa miestnych pracovalo na Slovensku. Podvečer sa z letných dokorán otvorených okien ozývali znelky slovenských televíznych staníc ohlasujúcich začiatok správ. A vtedy som si spomenul na Paríž.
Na to, že tie naše predpovede počasia nemali ani len drobný dodatok, ako bude vo Vojvodine či na iných územiach s početnou slovenskou menšinou, ktorá ich sleduje. Prišlo mi to ľúto. Bolo by to malé sympatické gesto voči krajanom, ale i nám. Gesto spolupatričnosti a pripomínania. Aj som skúšal osloviť viacerých vplyvných známych a dostať túto malú zmenu vo vysielania. Skúšal som to cez ministerstvo zahraničia i kultúry. Všetkým sa nápad páčil, veď by nešlo o žiaden územný nárok, len o krajanské gesto, ale nakoniec z toho nič nebolo. Škoda. Teraz by možno boli reakcie (zvlášť) koaličných politikov na posledné udalosti v Petrovci iné. Z nich vidno, že nacionalizmus stále ostáva len účelový politický inštrument, a nie nástroj na budovanie silného národa, ktorý sa môže oprieť aj o krajanov v zahraničí.
Asi nie je náhoda, že Slováci sú medzi prvými, ktorí sa po emigrácii v zahraničí „odnárodnia“. Rodinné väzby ostávajú, ale reč a iné kontakty sa rýchlo strácajú. V minulosti k tomu prispela i politika komunistickej strany, ktorá bola vyslovene nepriateľská k emigrantom, namiesto toho, aby sa ich snažila ekonomicky či kultúrne zapojiť do diania v krajine. A bolo skoro jedno, z ktorej vysťahovaleckej vlny pochádzali. Ukazuje sa, že aj teraz sú pre nás vojvodinskí krajania dobrí nanajvýš ako skanzen, politicky neškodní insitní maliari, ale nie ako súčasná sebavedomá, občiansky i kultúrne silná entita. Zvlášť, keď nevystupujú v zhode s tamojšou kontroverznou vládnucou partiou, s ktorou sa bratá naša terajšia vládna verchuška. Ostatne, tá by si i pochvaľovala bratskú pomoc, ktorej smutné výročie si teraz pripomíname.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
