Politické rozhodnutia sú však limitované, a v mnohých prípadoch už dopredu nalinkované „zhora“, teda sústavou dohôd a pravidiel vytvorených nadštátnymi inštitúciami a nadnárodnými trhmi. Reálna politika je preto neraz veľmi vzdialená od toho, s čím išli politické strany do volieb.
Pred 25 rokmi na tento rozpor upozornil Dani Rodrik, profesor z Harvardovej univerzity. Podľa neho úsilie o vyriešenie rozporu medzi národnou demokraciou a nadnárodným trhom, ktoré sú organizované na základe protikladných princípov, dáva štátom tri možnosti. Jednou je obmedzenie demokracie, čo umožní vyjsť v ústrety požiadavkám trhov, ktoré len ťažko získajú demokratickú väčšinovú podporu – a zvýšiť tak konkurencieschopnosť krajiny.
Druhou je obmedzenie medzinárodnej ekonomickej integrácie, teda fakticky vplyvu nadnárodných ekonomických subjektov na vnútornú politiku – čím sa zvýši demokratická legitimita národných inštitúcií – na úkor konkurencieschopnosti. Poslednou možnosťou je pokus globalizovať demokraciu – ak by aj taký pokus bol úspešný, jeho cenou by bolo obetovanie štátnej suverenity v prospech globálneho federalizmu.
Rodrik tvrdí, že nie je možné realizovať všetky tri možnosti naraz. Súčasnú politickú scénu možno deliť podľa preferencie jednej z nich. Podľa politológa Ivana Krasteva preto neprekvapuje, že internacionalisti (globalisti, atlanticisti, europeisti a trhoví fundamentalisti) majú k inštitúciám a procesom národnej demokracie čoraz rezervovanejší postoj a rovnako, že populisti (suverenisti, nativisti, lokalisti) zdôrazňujúci princípy a procedúry zakotvené v národných ústavách sa zase stávajú protekcionistami a izolacionistami.
Tento rozpor sa ešte väčšmi prehĺbi, ak sa do úvahy zoberie aj globálna environmentálna kríza. Práve tá by mala otvárať uvažovanie o globálnej demokracii. Je totiž čoraz očividnejšie, že bez koordinácie na globálnej úrovni nie je možné ani len zmierniť dosahy antropogénnej devastácie planetárneho systému.
V situácii stále častejších klimatických katastrof, masovej migrácie, nedostatku potravín a pitnej vody nie je zachovanie demokratickej formy vlády samozrejmé. Nie bez zohľadnenia environmentálnych práv – napríklad práva na vodu, potravu a prístrešie.
Zabezpečenie reálneho prístupu k týmto predpokladom prežitia pre všetkých občanov by znamenalo transformáciu liberálnej na environmentálnu demokraciu. Tá rešpektuje poznatky vied o Zemi a zároveň dáva aspoň teoretickú šancu na prežitie v podmienkach nového klimatického režimu všetkým, teda nielen najbohatším alebo najviac bezohľadným. Právo na priaznivé životné prostredie a právo na prístup k základným zdrojom prežitia (voda, potrava, prístrešie) totiž považuje za základ všetkých ostatných práv.
Lenže ak má takáto forma vlády zostať demokratickou, musí vychádzať „zdola“, teda z národných politických a legislatívnych procesov, nie z implementácie direktív, ktoré nie sú výsledkom demokratickej deliberácie občanov. Taký systém má totiž skôr prvky environmentálneho autoritarianizmu než demokracie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
