Navyše on (!) mňa v tomto milom kontexte „autorizuje“ ako profesora. Asi ide o osobnú skúsenosť. Sám je odborným asistentom na okrajovej vidieckej univerzite, kde zrejme každý profesor – ak teda otvorí ústa – už iba klame až sa mu z nich práši. Profesora asi ani nedokáže vidieť inak. Ak aj tuší, že taký ten fejtón či glosa zrejme majú aj isté prvky subjektívnosti, nenápadne si uzurpuje právo určovať ich. Toto právo však určite nemá.
Ak v analógii na svoj humoristický (!) historický exkurz napíšem, že slovenský intelektuálny svet iba biedne živoril až dovtedy, kým pán Lenč nezačal písať, a ak to podpíšem s titulom, ide podľa neho o historický fakt. Fakt tiež nekorektný, pretože zamlčuje úlohu dvoch najväčších slovenských polyhistorov – Mateja Bela a Branislava Gröhlinga. Druhý sa kriticky vyrovnal so starším a s mladším Sulíkom. Pri oboch dokázal platnosť Leninovej tézy, že neokrôchaná surová hmota má vždy istú prednosť pred ľahkosťou a eleganciou myšlienok.
Pán Lenč sa vyhol najmä pointe môjho „rímskeho“ odkazu na smutnú analógiu Caesarovej vraždy (v mene oných demokratov) a súčasnej streľby na Donalda Trumpa alebo na Roberta Fica s dvetisícročným odstupom. Zmenilo sa v našom myslení, konaní a vášňach až tak veľa? To ho nelákalo. Ako keď chýrečný dedinský tanečník nechce predviesť svoje „baletné“ číslo na dožinkových slávnostiach.
Nuž, o Lenčovi platí to, čo hovorí Hegel o skeptických filozofoch: „Najprv si veci náramne zjednodušia a potom sú s nimi rýchlo hotoví!“ Radšej sa hneď venoval britskému ovplyvňovaniu volieb prostredníctvom na to určených desiatich „melónov“. Cudne zamlčal letmú narážku na našu poslankyňu, ktorá z nich čosi najprv nebrala, no potom priznala, že trochu do nich veru aj načrela.
Je ich viac. Čo teda tiež „takô“ pripustili. Melóny putujú! Veď v Taliansku vyhrala iba vďaka nim voľby Giorgia Meloniová! Nomen est omen! (To bol vtip! Pánovi Lenčovi to však treba našepkať, aby z nezvyčajnosti podobného tvrdenia nebol zase pár týždňov taký celý vyhúkaný.)
Podľa neho je to fajn. Asi preto ma obviňuje, že stojím s červenou plackou v ruke na našom finančnom rázcestí a bránim súdružským monarchiám nalievať k nám peniaze. To nie! Na rozdiel od Aristotela súhlasím s Lenčom, že demokracia bez aristokracie nie je možná! Dôkazom je, že predseda slovenskej politickej strany Demokrati Jaroslav Naď sa vehementne oháňa šľachtickým titulom, erbom a modrou krvou! Luhal som v tom, že peniaze vraj dala britská vláda a nie taká tá organizácia!
Odteraz budem vždy v súlade s pánom Lenčom tvrdiť, že penziu babičke nedáva Sociálna poisťovňa, ale poštár. Ak bol predvolaný britský veľvyslanec, ktorý nič z toho všetkého vraj nepoprel, asi sa predsa len niečo stalo? Všakže? No peňazí na to vraj bolo oveľa menej! Práve v tom však nechtiac pán Lenč napokon zjednotil oba tábory: „Kristepane! Veď tí naši aktivisti sú k tomu všetkému ešte aj šialene lacní“!
