Maďarská žurnalistická hviezda Sándor Friderikusz v rámci svojho podcastu na youtube poskytol pol druha hodiny umelej inteligencii (ChatGTP) na rozhovor. V prípade učiteľskej profesie umelá inteligencia nevytasila až takú pochmúrnu predpoveď. Uznala, že učitelia v blízkej budúcnosti už nebudú poskytovatelia informácií, no ich rola sa zmení, otvorí sa im priestor, aby sa mohli viac venovať výchovnému či psychologickému pôsobeniu na žiakov, žiačky, študentov, študentky. Takže, v zásade, pedagógovia a pedagogičky by sa nemali obávať o svoje zamestnanie: nezanikne, iba sa transformuje. Chápem to tak, že sa budú vo väčšom rozsahu venovať činnostiam, ktoré mali byť skôr doménou rodičov a psychológov, no podľa všetkého to nikdy nezvládli a ani nezvládajú.
Jasné, bolo by to ideálne, lenže na to, aby sa také čosi uskutočnilo, žiaci, žiačky, študenti a študentky by mali prejaviť záujem osobne vstupovať do kontaktu s pedagógom či pedagogičkou.
V čase (nie až takej dávnej) takzvanej pandémie (ja by som celkom rád zostal pri označení: epidémia) sa (tak trochu násilne) ujala on-line výučba. Mnohých (poctivejších študentov a svedomitejších učiteľov) to frustrovalo, ale výsledok bol, že mládež si celkom zvykla na to, že už nepotrebuje bezprostredný kontakt s pedagógom či pedagogičkou. Ako teda, podľa umelej inteligencie, má prebiehať empatická a emocionálne vyvážená komunikácia medzi pedagógmi a mladými? Kto vytvára (už dnes) podmienky pre takýto proces v (dramaticky blízkej) budúcnosti?
Pedagogická profesia teda, z idealizovaného hľadiska vymetania Augiášovho chlieva, ktorého sa o chvíľu ujme umelá inteligencia, je pomerne v suchu. Ale čo potom budú robiť psychológovia a psychologičky zapojení/zapojené do spolupráce so školstvom?
Učitelia, učiteľky sú, či sa to niekomu pozdáva alebo nie, v intelektuálnom príbuzenstve so spisovateľmi a spisovateľkami. Tí prví (a prvé) sa opierajú o texty, kým tí druhí (a druhé) texty vytvárajú. Ak sa teda hovorí o tom, že umelá inteligencia ako jednu z prvých zručností zvládne tvorbu textov vrátane verného napodobňovania rôznych štýlov i žánrov, potom vyvstáva otázka, či spoločnosť ešte bude potrebovať spisovateľov a spisovateľky z mäsa a kostí. Najmä, keď jej veličenstvo umelá inteligencia bude schopná napodobňovať aj milé nedostatky, emocionálne výrony, psychologické drobnokresby, spoločensko-kritické fresky osobitého spisovateľského písania. Pretože vybrúsenú štylistiku a štruktúru umelá inteligencia, o tom nepochybujem ani sekundu, zvládne. Lebo rozvíjatelia i umelej inteligencie, oveľa menej empatickí a ešte menej vzdelaní ako spisovatelia a spisovateľky, na tom pracujú ako diví.
Takže to, aká budúcnosť očakáva profesiu spisovateľskú i učiteľskú, bude závisieť od vzdelanostnej a emocionálnej vyspelosti prijímateľov a prijímateliek. No keď sa pozriete na súčasný stav vecí, akáže prognóza sa vám črtá?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
