Na ten však už len odkazuje a ako taký ho ťažko označiť. Táto nálepka teraz prischne skôr tomu, kto vyjadrí zdesenie nad dianím v Gaze. Spoločnosť sa však mení. Možno raz bude pointa vtipu: A prečo Židia? „Cyklisti“ sa pre časť spoločnosti stali oným „verejným nepriateľom“.
Zavadzajú automobilistom a chodcom, v „obťažovaní“ na nich tuším nemajú ani noční motorkári. Alebo len preto, že dnes nejako predstavujú „progresivizmus“. A nie je to prvý raz.
Za mečiarizmu to nebol len „bicyklista Dzurinda“, ale terčom sa stali všetci horskí cyklisti – dokonca sa kvôli nim menila aj legislatíva. Teraz sú to skôr tí mestskí, a už sú i pokusy – pre stavbu cyklotrás v meste – meniť aj zákony.
Spomínam si na prvý deň môjho pôsobenia na univerzite v Taliansku. Išli sme s kolegom po ulici, keď on zrazu zvolal, jej, škoda, mohol som ťa predstaviť nášmu rektorovi – a ukázal na už vzďaľujúceho sa elegantne oblečeného muža na starom, trochu vŕzgajúcom bicykli. Mimochodom, rektora veľkej a druhej najstaršej univerzity na svete.
Videl na mne trochu prekvapenie, a tak dodal, kto tu nechodí na bicykli, ten je nejaký divný. Bol to ten najlepší dopravný prostriedok, hoci cyklotrasy neboli nikde. A tak som si i ja rýchlo obstaral starý bicykel, u nás by ho volali „ukrajina“.
Vtedy, ale aj po rokoch, keď som tam sadol po dlhšom čase na bicykel, vždy som mal nutkanie hneď aj zosadnúť. Jeden si však rýchlo zvykne na intenzívny pohyb okolo – kolízií je malo, sú naučení. Šoféra neprekvapí, keď v úzkej jednosmernej uličke idú proti nemu traja cyklisti vedľa seba. Všetci vedia zareagovať. Doma používam bicykel ako dopravný prostriedok 365 dní do roka. Najradšej „ukrajinu“ za pár eur.
V saku trochu vytŕčam medzi ešte stále početnými pretekármi na drahých bicykloch a v kanárikovom oblečení. U nich je to skôr o športe než o doprave. Ale nebolo to vždy tak, bez bicykla hlavne v rovinatých dedinách a mestách by nebol obrázok života úplný. Potom nastal zlom, autá vytlačili bicykle fyzicky i mentálne. V tom nie sme jediní. No svetový trend už dávno ide opačným smerom.
Áno, aj v Holandsku mali ulice zapratané autami. Ale už sa posunuli inam. Chcú žiť zdravšie a v zdravšom a bezpečnejšom prostredí. Bicykel už dávno nie je dopravným prostriedkom chudobných. Najviac vidno posun v najbohatších častiach Európy. Paríž, Londýn, Zürich.
V poslednom menovanom pred pár mesiacmi otvorili 400 metrov dlhý tunel (za 41 miliónov eur). V krajine priamej demokracie 74 % rezidentov hlasovalo za to, aby bol určený výlučne pre cyklistov. V Bratislave sa 500 metrov dlhá cyklotrasa na nábreží stala takou horúcou témou „celoštátneho významu“, že je celkom možné, že ovplyvnila i výsledok parlamentných volieb.
Ale vrátim sa do Holandska. Na internete sa až virálnymi stali videá s Markom Ruttem, dnes generálnym tajomníkom NATO. Tam asi nevzbudzuje údiv, že svoju rezignáciu išiel odovzdať do kráľovského paláca na bicykli a na ňom i odchádzal po štrnástich rokoch z úradu premiéra. Niečo iné, ako zájsť si k barbierovi na luxusnej prezidentskej limuzíne so zapnutým majákom – v podstate spoľahlivý znak stále viac zaostávajúcej krajiny. Už len nájsť toho, kto za to môže. Žeby cyklisti?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
