Potešilo ma, že zo všetkých ju počúval najpozornejšie práve náš eurokomisár Maroš Šefčovič (teda ak to bol on, lebo tam často všetci tak nejako „splývajú“) – skromne a so sklonenou hlavou – si svedomite rukou zapisoval najdôležitejšie myšlienky z jej prejavu. Vytvoril tým ostrý kontrast, ako som si všimol, so stovkami iných poslancov, ktorí nič také nerobili.
To človeka chtiac-nechtiac hneď prirodzene privedie k trochu trpko ladenej otázke: „A z čoho sa to títo ostatní potom večer budú učiť?!“ Ak ich predsa len náhodou v europarlamente predsedníčka opäť niekedy stretne a spýta sa ich na niektoré dôležité časti tohto jej prejavu, nebudú zase nič vedieť! Akoby ani neboli práve v europarlamente, ale niekde „iba tak“ – napríklad v našej televízii! Môžu si síce požičať tzv. „Marošove poznámky“. Lenže, ak sú v slovenčine, potom to bude pre nich rovnako platné, ako počas druhej svetovej vojny americké správy, kódované v jazyku indiánskeho kmeňa Navajo, pre – úplne z toho vraj osprostených – japonských „dešifrantov“!
Ja som si poznámky tiež nerobil, lebo nemám informácie ako taký eurokomisár, a preto vôbec neviem, čo by z jej prejavu mohlo mať nejaký význam pre súčasný život. Ale v každom prípade si získala môj plný rešpekt, a ak by sa niekedy v budúcnosti uvažovalo o tom, kto by ju mohol v jej funkcii dôstojne nahradiť, azda každý uzná, že by to mohla byť iba naša europoslankyňa Veronika Cifrová-Ostrihoňová.
Predsa tam však predsedníčka spomenula nebezpečný prístup detí na sociálne siete a vôbec ochranu aj celkom malých novín pred konšpiratívnym úpadkom. Vraj sa v tom treba obrátiť na našich „austrálskych priateľov“, ktorí v tom už dosiahli nielen úspechy, ale aj pokrok. A aj vraziť do toho nemalú sumu.
Zachádzať však iba kvôli tomu do Austrálie je veru dnes už úplne zbytočné, lebo tento problém medzitým vyriešili síce naraz, no úplne nezávisle od seba, dvaja slovenskí politici – Jaroslav Naď a Ľubomír Galko. Prvý z nich tento program predstavil ako „hlbokú orbu“, teda nie pomocou nejakého priemyselného pluhu, ale rozrytím nekalého politického poľa akoby dobrou divou sviňou. To umožní: „Vyrovnať sa tak, ako káže zákon, s korupčnými, mafiánskymi a proruskými klanmi. Opraviť rozbitý právny štát a vymáhateľnosť práva.“
A tak. Galko je však ešte presnejší: „Myslím, že každý, čo nemá v hlave úplnú slamu, vie veľmi dobre rozoznať rozdiel medzi názorom a dezinformáciou a vedia to aj tí, čo dezinformácie buď za peniaze, alebo z iných dôvodov úmyselne šíria. Len sú to obyčajní zbabelci a keď sa ide s nimi narobiť poriadok, tak kvília, že veď to oni len svoj názor povedali.“
A toto – veru počúvajte, pani Leyenová (!) tie múdre a rozhodné slová – Galko iba tak nenechá: „A áno – toto budem ja osobne v budúcnosti presadzovať. Raz tu ten poriadok treba spraviť. Tvrdo, rázne, nekompromisne a navždy!“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
