Ono nie je nič zvláštne, keď sa do politiky, zvlášť „nacionalistickej“, dostáva umelecké či iné kultúrne dielo.
Pred dvesto rokmi sa v Čechách rozhorel spor o pravosť „rukopisov královodvorského a zelenohorského“, datovaných niekde do 9. až 14. storočia. Mali okrem iného potvrdzovať „rovnocennosť“ českej kultúry s tou nemeckou. Do sporu sa vložilo množstvo osobností vrátane T. G. Masaryka, ktorý stál na strane spochybňujúcej ich autenticitu.
Čas i vedecké analýzy mu dali za pravdu. I keď pre niekoho vec stále nie je uzavretá – v roku 1993 bola založená Česká společnost rukopisná, ktorá ich pravosť obhajuje.
U nás má kultúrny nacionalizmus ešte bizarnejšie podoby. Za mečiarizmu to bol napríklad boj o Bojnicky oltár, ktorý mal priniesť politické body – akurát pochybujem, že by ho vtedajšie babky demokratky vedeli nejako, čo len zhruba, popísať. Ešte zvláštnejšiu formu nacionalizmu nadobudol príbeh „Bátoryčky“.
Spomínam si, ako roduverní vlastenci ťažko niesli výskum renomovanej historičky, ktorá zdokumentovala nepodloženosť jej farbisto vykresľovaných zločinov a zvrátenosti – prekážalo im, že nás tým pripravila o „slávnu vrahyňu“ a vraj i záznam v Guinnessovej knihe.
Napodiv, krátky príbeh „Donatellovej“ busty nenadobudol (zatiaľ) tento „vlastenecký“ podtón. Na jeho začiatku, pred pár rokmi, bola štúdia smerujúca k Donatellovmu autorstvu diela (aj keď už vtedy renomovaný taliansky špecialista autorstvo vylúčil).
Po rokoch príbeh znovu dostala do pozornosti jedna aktivistka, zrejme z dôvodu, že busta je „vzácna“ a nejako „ohrozená“. Potom sa do toho vložila ministerka kultúry a svojským spôsobom zopakovala tieto prívlastky. A konala. Až autorstvo taliansky odborník opäť vylúčil, no tentoraz už písomne a za honorár. Pre politikov, zdá sa, sa príbeh skončil, žiadne body z neho nekukajú.
Myslím si, že pre historikov umenia i múzejníkov nie. Jednak už sme zažili veľakrát, ako sa autorstvo diela striedavo potvrdzovalo i vylučovalo najväčšími kapacitami svojej doby. Spoľahnúť sa nedá dokonca ani na vyjadrenie tvorcu samotného – stane sa, že i ten sám falošne poprie autorstvo svojej práce. Nové metódy môžu priniesť zvrat.
Stačí zmienka v účtovníctve sochárskej dielne, pokrok chemicko-fyzikálnych analýz atď. A to ani nemáme „Spoločnosť za pravosť Donatellovej busty“. Roman Michelko ma preto pobavil volaním po „definitívnom“ rozseknutí otázky autorstva.
Minulý týždeň som si počas návštevy múzeí južného Talianska spomenul na celú kauzu. Napríklad pri informácii k obrazu, ktorá obsahovala pomerne dlhý zoznam, komu sa dielo v minulosti pripisovalo. A kým. No nielen to. Z múzejníckeho hľadiska som videl ešte iný zdroj inšpirácie.
Hlavným magnetom menšieho archeologického múzea bola viac než dvetisíc rokov stará bronzová busta Apolla, či skôr len fragment väčšej sochy. Vedľa na obrazovke „rozanimovaná“ hlava rozprávala svoj príbeh. Hneď som si predstavil onú „Donatellovu“ bustu, ako rozpráva ten svoj slovenský.
A nezabudne sa pochváliť, aká je vzácna a ako ju treba chrániť (je kde formu okukať). A tým ako očitý svedok dá i z múzejníckeho hľadiska správu o stave, v akom sa naša kultúra i spoločnosť nachádzala.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
