Definície alkoholika a alkoholizmu sa v priebehu dejín menili – a aj sa budú meniť. Spisovatelia François Villon a François Rabelais masívne povzbudzovali svojich čitateľov k častému požívaniu vína. Zachvátil krajinu mor či vojna? Opustila ťa milá? Žena bola neverná? Napime sa, povedal by Rabelais. Postretla ťa radostná udalosť? Pozdvihnime čaše a pime, koľko len vládzeme.
Aj Jack London v autobiografickom románe Majster Alkohol napísal, že bársaká príležitosť príde vhod, aby človek požil alkoholický nápoj, či už ide o bezvýznamnú, alebo nevšednú udalosť. Smútok i radosť, tragédia i finančný úspech, smrť rodinného člena alebo narodenie potomka – čokoľvek nás môže inšpirovať k tomu, aby sme prostredníctvom omamného moku pozdvihli svoju náladu.
Spisovateľ sa tiež priznáva, že fyzicky mu alkohol nikdy nesedel, nechutil, ba priam sa mu hnusil. No tak strašne túžil zapadnúť do siláckej mužskej spoločnosti, že nechuť prekonal a s chlapmi zvyčajne pil opreteky. Potom nasledovali pomerne dlhé periódy abstinencie. Až neskôr, keď sa už stal úspešným a bohatým spisovateľom, prišiel na to, že potreba alkoholu vyviera u neho skôr z duševnej (duchovnej) potreby: jednoducho len chcel mať stále dobrú a lepšiu náladu.
London pochopil, že on alkohol potrebuje z dvoch dôvodov: jednak preto, aby vedel znášať ľudí, ktorí by ho za triezva nudili, a jednak preto, aby si jeho myseľ vedela odpočinúť. Prišiel totiž na to, že fyzicky pracujúci ľudia alkohol potrebujú menej ako duševne pracujúci. Bezútešná, nudná spoločnosť a intelektuálna únava – to sú dva mocné spúšťače pijanstva aj v prípade, že dotyčnému sa alkohol hnusí.
Americký spisovateľ zistil aj to, že jedna vec je z času na čas spiť sa pod obraz boží a druhá zasa piť uvedomelo, umiernene, no denne. V súčasnosti sa hovorí, že z takýchto užívateľov liehovín sa stávajú tzv. funkční alkoholici, to jest takí, ktorí popri popíjaní zvládajú svoju prácu i rodinný život.
Moderná (či postmoderná) medicína alkoholizmus považuje za chorobu a užívateľov alkoholických nápojov za postihnutých, čiže – prečo to nepovedať – menej hodnotných členov spoločnosti. Pričom iróniou je, že „funkční alkoholici“, respektíve ľudia, ktorí nie sú úplní abstinenti, veľmi často podávajú oveľa väčšie výkony (najmä v oblasti duševnej práce), než neflexibilní, fanatickí abstinenti.
Nie je to alkohol či láska k alkoholu (či už občasná alebo každodenne prejavovaná), čo milovníkov opojných nápojov degraduje na druhoradých občanov, ale aktuálna (často dočasná, vrtkavá) spoločenská norma. Odborníci a odporcovia alkoholu radi hlásajú, že alkoholik zostáva alkoholikom aj po tom, ako úplne skoncoval s pitím.
Neznie to trošku ako nezmysel? Zaváňa to stredovekom. Je to niečo ako šarlátové písmo, nálepka, vďaka ktorej niekoho budú vnímať ako iného, čudného, ako mrzáka, hrbáča, niekoho, kto má problém (aj keď jeho problém je možno menší ako problém tých, čo si myslia, že problém nemajú), ako malomocného. A nebolo by ľudskejšie nenálepkovať?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
