Nedávna štúdia potvrdzuje skoršie prieskumy zo Spojených štátov. V oboch krajinách spoločenskí vedci z univerzít a inštitútov venujúci sa Blízkemu východu majú vážne obavy o akademickú slobodu. Podľa 85 % akademikov je v čoraz väčšom ohrození. Nemyslia si to len začínajúci, a teda ľahko prepustiteľní akademici, ale aj mnohí profesori, ktorých takmer nemožno vyhodiť. Štvrtina opýtaných má často pocit, že sa nemôže slobodne prejaviť, takže samých seba cenzurujú. Takmer polovica má tento pocit niekedy.
Najčastejšie k autocenzúre dochádza počas verejných udalostí a pri prispievaní do médií. Veľká časť sa bojí prejaviť svoje názory na Izrael a Palestínu aj v prítomnosti vlastných kolegov. Tí, ktorí sa boja vyjadriť, cítia tlak zo strany svojich inštitúcií, aby sa k súčasným témam Blízkeho východu nevyjadrovali. Tlak, aby sa vyjadrovali, ktorý by dnes demokracia potrebovala, prítomný nie je. Ďalší zažili obvinenia z antisemitizmu, nadávky, rušenie verejných akcií či osobné hrozby.
Študovaný jav je nepochybne veľkým problémom pre nemeckú demokraciu, ale možno nie je úplne prekvapujúci. Vojna posilňuje polarizáciu, a tá demokraciu oslabuje. Namiesto diskusie vedie k budovaniu zákopov. Problémom spájajúcim akademickú slobodu, vojnu a demokraciu je aktívna nemecká účasť na izraelskej genocíde Palestínčanov. Kým naša vláda zbrane od Izraela nakupuje, tá nemecká umožňuje ich predaj. Treba však spomenúť, že v auguste kancelár Merz oznámil zastavenie dodávok zbraní a odvtedy nezískala licenciu ani jedna zbraňová zásielka.
Veľká časť Západu je komplicom na genocíde, ktorá sa nám odohráva priamo pred očami. A kritické hlasy môžu prekážať. Akademici pritom nie sú najodvážnejším segmentom spoločnosti. Ich nesúhlas sa často končí pri otvorených listoch a petíciách. Autocenzúra je očakávaným dosahom kultúry rušenia, ktorú v Nemecku izraelská politika vyvolala.
Na Slovensku je Gaza hanebne nízko v rebríčku popularity mediálnych tém. Prieskum medzi nemeckými akademikmi by však pre nás mal byť poučný. Ukazuje nám limity západnej demokracie, ktorú nám často dávajú za vzor. Zdá sa, že existujú témy, pri ktorých základné atribúty demokracie ustupujú potrebám zahraničnej politiky štátu.
Akoby boli určité otázky, o ktorých nemožno slobodne diskutovať, pretože by mohli ohroziť podstatu, na ktorej západná spoločnosť stojí. Práve na túto podstatu narážame v blízkovýchodnom konflikte. Izraelská genocída Palestínčanov je len ďalšou v rade genocíd, ktorých sa Západ dopustil na krajinách globálneho Juhu. Izrael je pritom dlhoročným členom Stredomorského dialógu NATO a má štatút hlavného spojenca USA mimo NATO. Zároveň má s EÚ uzavretú asociačnú dohodu. Možno je namieste sa pýtať, či takýto štát je pre nás tým správnym spojencom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
