Vďaka literatúre a psychologickým školám 20. storočia vieme, koľko tráum pochádza z prostredia tradičnej rodiny. Súčasní psychoterapeuti často používajú termín „medzigeneračná trauma,“ ktorým sa označujú duševné zranenia „dedené“ z pokolenia na pokolenie.
Za traumatizované detstvo chlapcov i dievčat väčšinou môže uplatňovanie patriarchálnych schém. Nezáleží na tom, či ich deťom vnucujú otcovia, alebo matky. Niekedy to nerobia zo slobodnej vôle, ale preto, aby sa chlapci vedeli presadiť a dievčatá si našli svoje miesto v mužmi riadenom svete. Trpia všetci, pretože znášať absenciu nehy, emocionality, ľudskosti, tolerancie je neľahké.
Spoločenstvá, o tisícročia staršie než kresťanská civilizácia, rešpektovali (a poniektoré stále rešpektujú) iné rodinné modely, nie iba tie, čo stoja na trojuholníku: otec + matka + deti. Cestovateľ Eduardo Barros Prado v knihe Žil som medzi Amazonkami píše, že kmene Amazoniek sa s mužmi schádzajú len z dôvodu oplodnenia, inak žijú oddelene. Ak Amazonka porodí chlapca, v ôsmom roku jeho života si ho berú na výchovu muži; ak ide o dievča, zostáva v spoločenstve žien. Žiadna milá rodinka, ale spoločenstvo.
Antropológ Claude Lévi-Strauss v knihe Antropológia a problémy moderného sveta, hovorí: „Aj u nigérijských Jorubov si bohaté ženy môžu zaobstarať manželky, ktoré potom nútia, aby si zložili domácnosť s mužom. Keď sa narodia deti, dotyčná žena si na ne nárokuje ako ‚manžel‘ a ak si ich skutoční sploditelia chcú nechať, musia zaplatiť tučnú sumu. (…) Vo všetkých týchto prípadoch páry tvorené dvomi ženami, teda páry, ktoré by sme doslova mohli označiť za homosexuálne, využívajú asistovanú reprodukciu, aby mali deti, pričom jedna zo žien bude zákonným otcom a druhá biologickou matkou.“
Asistovaná reprodukcia je len ďalším klincom do rakvy tradičného rodinného usporiadania. Rozumieme pod ňou: umelé oplodnenie, darcovstvo vajíčok, náhradné materstvo, zmrazenie embrya, oplodnenie in vitro od manžela alebo iného muža… Lévi-Strauss vraví, že deti, ktoré sa narodia prostredníctvom manipulácií, môžu mať jedného otca a jednu matku, jednu matku a dvoch otcov, dve matky a jedného otca, tri matky a jedného otca či dokonca tri matky a dvoch otcov, pokiaľ sploditeľom nie je otec a pokiaľ sa na procese podieľajú tri ženy: darkyňa vajíčka, náhradná matka a zákonná matka.
Možno sa niekto pobúri, ale nesporným príkladom asistovanej reprodukcie je aj príbeh Svätej rodiny, známy z evanjelií. Svätá rodina – Panna Mária, tesár Jozef a Ježiš Kristus – sa považuje za vzor všetkých rodín, pritom Pannu Máriu oplodnil Duch svätý a Jozef zohral iba úlohu živiteľa. Alebo niektoré Dostojevského prózy, v ktorých deti nevychovávajú vlastní rodičia, respektíve vyrastajú v neúplných, neharmonických rodinách.
Príklady, ktoré som uviedol, naznačujú, že s tradičnou rodinou nebude čosi v poriadku. Koleso času sa nemilosrdne krúti, lokomotívy dejín fičia, formy spolužitia sa menia, pokus zastaviť tento proces je rovnako smiešny ako vyraziť s lopatou proti lavíne.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
