A od plagiátorov samotných ťažko čakať reflexiu: je ich príliš mnoho, čo ich priestupok rozrieďuje a „bagatelizuje“. To zároveň prispieva k nedôvere k politikom a, žiaľ, následne i v politiku samotnú.
V istom zmysle si za to môžeme ako spoločnosť sami. „Titulománia“ má u nás hlbokú tradíciu, zemianstvom počnúc. Dnes je to často skôr túžba po „diplome“ než po vzdelaní samotnom. Je to dané spoločenskou klímou, ale i rovno legislatívou danými kvalifikačnými požiadavkami na miesta vo verejnej a štátnej správe. Oboje sa premietlo do extenzívneho rozvoja univerzít, na ktoré potom chodia adepti, ktorí jednoducho na to nemajú. Nehovoriac o špeciálnych „vzdelávacích“ inštitúciách, ktoré ako keby slúžili vlastne len na udeľovanie titulov, politickým kádrom zvlášť.
Vina za plagiátorstvo zatiaľ príliš nedopadá na nikoho z aktérov. U mňa priam ukážkovým príkladom je prípad poslanca Mariána Kéryho, predsedu zahraničného výboru parlamentu. Nielenže mal tú drzosť pred vlastným odhalením ukazovať prstom na iného plagiátora. Sám, už ako funkcionár Smeru, odpísal prácu nie od Aristotela, ale od inej študentky. Ešte i názvy mali rovnaké: „Zobrazenie človeka v Belkinových poviedkach Puškina“. Neviem, koľko prác na túto tému existuje v pomerne malom odbore, no ťažko uveriť, že by si nikto z katedry, zo skúšobnej komisie a najmä školiteľ a oponent nevšimli podobnosť.
Ono mi to pripomína dobu „socíku“, keď si komunistickí funkcionári, „súdružkovia“, z diaľky rozpoznateľní sivým oblekom a účesom, na „vhodných“ školách „dopĺňali vzdelanie“. Teraz je modelom skôr „synáčik“ s „vytúnovaným“ autíčkom a vytetovaným ockom a postavou slávneho mafiána. Ešteže nie plagiátorom, bo ten je horší, ako nás poúčal Robert Fico.
Ja sa so svojim študentmi stretávam na týždennej báze. Referujú, čo urobili, a riešime, čo ďalej. Ich postup mám celkom pod kontrolou. Je tu však iný problém. Vlani bola pre „plagiátorstvo“ prinútená rezignovať prezidentka Harvardovej univerzity Claudine Gayová. Ukázalo sa, že pred tridsiatimi rokmi neadekvátne citovala práce iných. Vyzeralo to však ako hon na čarodejnice, keďže následné vyšetrovanie ukázalo skôr na chyby, než na úmyselné ukradnutie myšlienok iného, ako to poznáme u nás.
Nedali sa na ňu aplikovať slová pripisované Samuelovi Johnsonovi, spisovateľovi a kritikovi 18. storočia: „Vaša práca je dobrá a originálna, ale tam, kde je dobrá, nie je originálna, a tam, kde originálna je, nie je dobrá.“
Inými slovami, hovoríme o stave, keď nie je problémom práca, ktorá nič nové neprináša, neobsahuje žiadnu vlastnú myšlienku, zato všetko je v nej riadne odcitované. Naopak, problémom je práca, ktorá neadekvátne cituje, hoci o jej vlastnom prínose a originalite pochybnosti nie sú.
Teraz sme navyše konfrontovaní s tými vôbec najväčšími „plagiátormi“: veľkými jazykovými modelmi, ktoré stoja za všetkými „umelointeligentnými“ chatbotmi. Ako sa s ich používaním vysporiadame, je stále otvorenou otázkou. Tým skôr, že občas asi dokážu priniesť i nové poznanie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
