Preto sa s opačným postojom môžeme stretnúť skôr v oblasti krásnej literatúry. Napríklad v diele Charlesa Dickensa Pamäti Klubu Pickwickovcov, v ktorom autor uvádza spomienky domáceho pána na jednej z výprav pána Pickwicka po tom, čo ich majiteľ usadlosti po celý deň osobne sprevádzal po blate, v hmle a daždi po miestnych močiaroch. Neprestával však o tomto prostredí hovoriť ani večer. Pritom sa zreteľne odvolával práve na onen typ nečakaných a neobyčajných vedomostí: „Prepáčte, pán Pickwick, že stále hovorím iba o týchto miestach, ale mám ich veľmi rád a iné nepoznám!“
V skutočnom živote je to potom ešte nečakanejšie. Spomínam si, ako som sa pri obede u známych sťažoval na motor v aute a vyslovoval som vážne pochybnosti o tom, či sa na ňom vôbec vrátim domov. Pritom som aj celkom povrchne napodobnil zvuk motora (ktorý, aspoň podľa mňa, už nevykonával dobrú službu): „Tatatata,“ či tak nejako. Na moje prekvapenie ich príbuzný, postarší pán na druhom konci stola, zdvihol hlavu a vyzval ma, aby som to zopakoval. „Ale nie to! Ten zvuk mi zopakujte!“ Rytmus si prstom akoby načrtol do vzduchu a spokojne prikývol: „To je valec! Nejde vám jeden valec!“ Neprikladal som jeho slovám príliš veľkú váhu, ale pri odchode som pre istotu otvoril kapotu. A skutočne. Jeden káblik od sviečky bol vypadnutý, a keď som ho nasadil späť, motor sa akoby sám od seba naozaj vrátil k plneniu svojich zvyčajných povinností.
Niektorí ľudia poznajú tento svet oveľa lepšie ako iní. Je to nesmierne dôležité, lebo ľudstvo to vo všeobecnosti zachraňuje najmä vo chvíľach jeho vážneho ohrozenia. Žijeme v susedstve vážneho vojnového konfliktu, a preto sú práve teraz bdelosť a sústredená pozornosť hroziacim nebezpečenstvám ešte dôležitejšie ako inokedy. Preto mnohí spoluobčania priam prekypujú vďačnosťou poslankyni za Progresívne Slovensko pani Irene Bihariovej, ktorá priamo na našom území nečakane odhalila nebezpečnú špionážnu organizáciu a vyzvala zodpovedné inštitúcie na obranu, zásah či riešenie.
Tá hrozba nebola úplne neznáma. Lebo už dávnejšie (organizácia) vyvolala podozrenie z atentátu na poslanca za OĽaNO Jozefa Pročka, na ktorého vraj hodila pri jeho predvolebných aktivitách v meste Lučenec úplne surové, ba pôvodne ešte konzistentné, kompletné slepačie vajce. Malo ísť, aspoň podľa neho, o rovnakú „platformu“ Brat za brata, čo sa však vtedy nepreukázalo. Medzitým sa azda zreorganizovala a vraj už „zbiera informácie o nepriateľoch národa“. Polícia to popiera.
Nuž jedni chcú prevraty, druhí ani nie – a skutočný život zatiaľ ide na tri valce – akoby u takého dosť okypteného „osudového“ Beethovena.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
