Nehovoriac o slovenskom daňovo-odvodovom paradoxe, v rámci ktorého aj ľudia s minimálnou mzdou, ktorí nemajú deti, zaplatia na dani z príjmu mesačne 36 eur. V krajinách EÚ so sociálno-trhovou ekonomikou, kam patrí dlhodobo Rakúsko alebo Nemecko, ľudia z kategórie pracujúcej chudoby dane zo mzdy neplatia. U nás by pritom stačilo upraviť pre nízkopríjmových zamestnancov výšku ročného nezdaniteľného minima.
Ľudí s nízkymi mzdami čakajú v starobe veľmi nízke dôchodky bez ohľadu na to, či vstúpili do 2. piliera dôchodkového sporenia, alebo budú mať penzie iba od štátu zo Sociálnej poisťovne. Tá je dlhodobo deficitná a štát jej každoročne musí hodiť záchranné lano v podobe diskrétnych dotácií. Vlani to boli skoro tri miliardy eur a prílišné zlepšenie jej hospodárenia nemožno očakávať ani v nasledujúcich rokoch.
Druhý dôchodkový pilier mal za cieľ znížiť riziko štátu presunom časti dôchodkových odvodov na súkromné účty poistencov. Problém je však v tom, že nasporené peniaze po odchode poistenca do dôchodku zväčša neslúžia na výplatu jeho dôchodkovej renty. Poistenci si totiž dobre uvedomujú, že zakúpenie doživotnej renty z nasporených peňazí kríva na obe nohy.
Poisťovne pri jej výpočte kalkulujú s veľmi dlhou dobou dožitia klienta (rentiera) a ponúkané doživotné renty vôbec neupravujú o infláciu. Formálne síce ponúkajú aj takýto variant, ale nikto o takúto formu nemá záujem. Stratégiou ľudí odchádzajúcich do penzie je vybrať čo najviac z nasporených peňazí v hotovosti. To si môžu dovoliť len tí, čo počas pracovnej kariéry dosahovali aspoň priemernú mzdu. Pri predpokladanej inflácii na úrovni 3,5 % si za 100 eur o 25 rokov kúpime toľko ako dnes za 42 eur. Pritom tento scenár je veľmi optimistický, pretože za uplynulé štyri roky sa kúpna sila peňazí znížila o 38 %.
Riziko inflácie a znehodnotenia vyplácanej penzijnej renty je najväčším zabijakom dôchodkového sporenia. Na októbrovej konferencii Investičné trendy, ktorá sa konala v Bratislave, sa konštatovalo, že Slovensko míňa na spotrebu, nie na rast. Druhý pilier mal stabilizovať dôchodky, nie z nich robiť luxus.
Každý má právo byť chudobný – ak verí štátnym sľubom. Tempo zadlžovania Slovenska je veľmi vysoké, čo predpokladá rast verejného dlhu do roku 2029 až na úroveň 100 miliárd eur a veľkého zvyšovania nákladov na platby úrokov. Riešením by bolo znehodnotenie úspor v bankách, ktoré nízkymi úrokmi z vkladov postupne roztápajú ilúzie majiteľov účtov.
Priemerné zhodnotenie kapitálu bohatých ľudí je na úrovni 10 a viac percent ročne. Peniaze však majú v úplne iných produktoch ako priemerne či podpriemerne zarábajúci jednotlivci. Často však ide o fondy kvalifikovaných investorov, kde minimálna investícia predstavuje aspoň 50-tisíc, prípadne 100-tisíc eur. Bežní Slováci tak budú v opare populizmu obeťou veľkých dlhov a malých dôchodkov.
