Nové papuče majú jednu zvláštnosť (hoci za zvláštnosť to považujem iba ja): vôbec sa nedá určiť, ktorá z nich je pravá a ktorá ľavá. Sú zameniteľné. Podobajú sa ako vajce vajcu. Symbolizujú univerzálnu podstatu vesmíru. Rovnováhu, ktorá sa ukrýva pod neprehľadnými vrstvami chaotických dejov. Sú vyvážené, nestranné. Reprezentujú stáročia ospevovanú zlatú strednú cestu. Bytie, v ktorom neprevládajú extrémy.
Tie papuče sú prosto korektné. Samozrejme, že aj politicky. No bez akejkoľvek vnucovanej ideológie. V tom sa odlišujú od ľudí. Sú mementom, ktoré nám pripomína, že odklon – či už doprava, alebo doľava – môže vážne poškodzovať naše už beztak dosť krehké duševné zdravie.
Bodaj by aj rytieri a rytierky politickej korektnosti si vzali príklad z tých papúč. Bodaj by sa nedali unášať vášňami. Bodaj by vo svojom spravodlivom ťažení nevylievali z vaničiek nielen špinavú vodu, ale ani dieťatká. Bodaj by aj oni/ony väčšmi dbali na svoju psychickú rovnováhu.
Pred niekoľkými týždňami som sa rozprával s jedným americkým profesorom z univerzity v Boulderi. Vravím mu, že v Spojených štátoch sa musí teraz, za Trumpovho vyčíňania dosť náročne žiť. Profesor prikyvuje. Pýtam sa na politickú korektnosť. Ešte stále zúri? Ešte stále v jej mene vyhadzujú renomovaných vedcov z univerzít? Profesor prikývne a vyrozpráva mi smutný príbeh kolegyne, ktorá pred prepuknutím politicky korektnej honby na údajných čarodejníkov a čarodejnice pôsobila ako aktivistka za práva gayov a lesbičiek. Teraz ju však z jej pracoviska vyštvali, lebo sa opovážila nepoužívať korektné výrazivo.
Ach, jaj: kde sa rúbe drevo, lietajú triesky. A neopláchnuté detičky z vaničiek. Ako v minulosti, za ktorejkoľvek kultúrnej revolúcie. Minulosť je fuj, celé kultúrne dedičstvo je fuj, treba ho zlikvidovať, lebo predstavuje vkus utláčateľov, otrokárov, feudálov, buržujov. Minulosť – v besných časoch – vždy predstavuje to, čo sa aktuálnemu fanatikovi či fanatičke hodí. Len aby mohli v mene vlastne akejkoľvek absurdity kohokoľvek prenasledovať. Aby svet očistili od škodcov a vybudovali nepoškvrnenú budúcnosť.
Budúcnosť však nikdy nenastane, pretože každé ďalšie ráno sa opakovane prebúdzame do prítomnosti. Žiadna prítomnosť nebýva ideálna a bezstarostná. V prítomnosti každého z nás zožiera nepokoj a nespokojnosť s aktuálnym stavom vecí. Preto veríme, že azda zajtra bude všetko inak. V noci však musíme spať, a tak si nikdy nemáme šancu všimnúť, kedy sa preklápame do vytúženého zajtrajška.
Lenže človek aj tak namiesto toho, aby sa obrátil do prítomnosti a nesnažil sa za každú cenu znepríjemňovať život ostatným i sebe, pracuje na tom, aby zajtrajšok (áno, ten neuchopiteľný) bol iný ako prítomnosť. Groteskné, smutné.
Ani jedna z našich papúč nie je ľavá ani pravá. Sami sa musíme rozhodnúť, ktorú z nich si natiahneme na ľavé a ktorú na pravé chodidlo. V zajtrajšej prítomnosti si však už nebudeme pamätať, ktorá mala byť pravá a ktorá ľavá papuča. A papuče sa na nás za našu roztržitosť určite nenapajedia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
