V Bratislave to z rôznych dôvodov trvalo dlhšie. Mimo iného existovali plány vybudovať na mieste sochy pamätník či múzeum venované obetiam komunizmu alebo osadiť pomník Neznámeho vojaka. Ten nakoniec skončil na úplne nevhodnej časti dunajského nábrežia – keď sa o tom rozhodovalo, bol som jediný člen miestneho zastupiteľstva, ktorý bol otvorene proti. Čas mi dáva za pravdu. Paradoxom je, že pri súčasnej politickej situácii tam mnoho zahraničných delegácií klásť vence nechodí. Tie, čo k nám vôbec prídu, nemajú problém so Slavínom…
Viac ako tridsať rokov som denne míňal sochu Čulena. Volali sme ho vrhač kociek – raz mu do ruky niekto vložil dlažobnú kocku, nie obligátnu igelitku či nedopitú fľašu, a on sa díval niekam do diaľky, kam ju hodiť. Premiér Fico sa nemusel báť – temer tri metre vysoká (bez sokla) socha stála síce tesne vedľa jeho úradu, hľadela však úplne inam. Nikdy sa nedozvieme, čo by si Čulen, zamlada progresívny politik, myslel o súčasných, po luxuse bažiacich vládnucich „ľavičiaroch“.
Marek Čulen bol dlhoročný funkcionár KSS, začiatkom 50. rokov bol krátko povereník poľnohospodárstva. A práve podiel na často násilnom združstevňovaní sa mu dáva za najväčšiu vinu. Áno, bola to hrozná doba, s množstvom ľudských tragédií, i túto jej dimenziu cítime dodnes. Ešte aj teraz zo satelitných záberov vidno podľa rozlohy polí, kade vedie hranica medzi Rakúskom a Slovenskom. Dodnes patríme (spolu s Českom) v EÚ k rekordérom v ich veľkosti. So všetkými ekologickými, poľnohospodárskymi, ako aj finančnými dôsledkami. Naše pôdohospodárstvo trpí nízkym zhodnocovaním pôd, a navyše stále nad ním visí Damoklov meč krátenia dotácií z EÚ pre „veľkoplošných“ pestovateľov.
Iste, Čulen nebol jediný, kto mal podiel na združstevňovaní, zomrel však skôr, než mohol svoje chyby nejako odčiniť. Na rozdiel napríklad od Dominika Tatarku, autora – okrem iného – budovateľsko-agitačných družstevníckych románov.
Sám sa vlastne neviem celkom stotožniť s odstránením tohto pomníka. Z viacerých dôvodov. Kúsok od neho voľakedy stálo súsošie s Gottwaldom na čele. Hrozivo pôsobivé: zovreté päste, nenávistné pohľady vrhajúce okolo seba. Súsošie vyletelo do vzduchu, no ešte predtým niekto Gottwaldovi „zakrvavil“ ruky. Možno by bolo bývalo lepšou cestou nechať ho napríklad obrásť paviničom. Ten sa v októbri sfarbí do krvavočervena a na výročie revolúcie opadané lístie obnaží zovretie, ktorým rastlina uväznila Gottwaldovu družinu.
Strčiť Čulenovu sochu niekam do útrob depozitára je nevyužitá príležitosť. Naša spoločnosť tam vlastne celkom rada strká bolestivé etapy novodobých dejín. Vytvoriť skanzen komunistických reliktov sa mi nezdá o nič lepší nápad – zakrátko je z neho skôr lacná atrakcia pre zahraničných turistov ako niečo užitočné pre nás.
Keby bolo na mne, sochu tam nechám (nebola zlá) a zasadím ju do kontextu. Pokojne s témou združstevňovania, akýsi „náučný parčík“, ktorý nám bude pripomínať temnú etapu našej minulosti. S presahom do prítomnosti. Stalinistov by však ani toto nepotešilo.
