Rusko zhromaždilo takmer 200 000 vojakov, aby sa išlo brániť nie na svojom, ale cudzom území, a to dokonca až v jeho hlavnom meste Kyjeve, ktoré chcelo obsadiť.
Podľa Putinových slov chceli denuklearizovanú Ukrajinu „demilitarizovať“, čo znie ešte absurdnejšie, ak vezmeme do úvahy, že podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru mala v roku 2020 asi desatinu ruského obranného rozpočtu, nehovoriac o 5 000 nukleárnych hlaviciach zaručujúcich nedotknuteľnosť Ruska.
V roku 2022 malo Rusko 900 000 aktívnych vojakov, kým Ukrajina asi 200 000, 1 300 útočných lietadiel oproti 150 ukrajinským, 31 000 ozbrojených vozidiel oproti 5 000, 600 plavidiel oproti 38 a 70 ponoriek oproti 0. Je tak komické, ak internetoví vojenskí komentátori štvrtý rok predvídajú víťazstvo Ruska, ku ktorému malo dôjsť dávno, ak nie už v prvých týždňoch invázie.
Netreba zabúdať ani na to, že ešte pred jej začiatkom Rusko okyptilo Ukrajinu o Krym. Ak by bola pravda to, čo vyhlasuje ruské vedenie, znamenalo by to, že sa „bránili“ a „bránia“ s nepriestrelnou vestou a so štvornásobnou silou voči slabochovi, ktorému nikto nepomáha, iba mu niektorí dobrovoľníci z diaľky a oneskorene posielajú a predávajú svoje zvyšné a neškodné zbrane, ktorými môže útočníka ohľaduplne zasiahnuť.
Agresor si je tejto skutočnosti vedomý, čo potvrdzujú slová podpredsedu ruskej Bezpečnostnej rady Dmitrija Medvedeva, že „NATO vedené USA sa priveľmi bojí jadrovej apokalypsy, aby priamo vstúpilo do konfliktu.
Napokon bezpečnosť Washingtonu, Londýna a Bruselu sú oveľa dôležitejšie ako osud umierajúcich Ukrajincov, ktorých nikto nepotrebuje. Dodávka moderných zbraní je pre západné krajiny len biznis“.
Putin navyše minulý rok v auguste rozšíril jadrovú doktrínu krajiny a ohlásil, že akýkoľvek útok nejadrového štátu na Rusko, ktorý by kryla jadrová veľmoc, bude považovaný za spoločný útok. V našom príklade to znamená, že ak by sa napadnutý slaboch opovážil agresorovi útok opätovať s niekým v nepriestrelnej veste za chrbtom, agresor to bude brať tak, že ho napadli obaja a použije proti nim akékoľvek prostriedky.
Ruská štátna propaganda sa spolieha na stratégiu, ktorou je obviňovanie oponenta z toho, čo robí sama v otvorenejšej a brutálnej podobe. Takto odvádza pozornosť verejnosti, aby mohla pokračovať v zaberaní cudzích území.
Rusko sa iba bráni, ak prijmeme jeho tvrdenie, že Ukrajina ako národ a štát neexistuje a Krym a Doneck sú jeho. Z tohto pohľadu červenú čiaru porušovania suverenity iného štátu a medzinárodného práva neporušuje útočník, ale napadnutý.
Najhrubšiu červenú čiaru prekročilo Putinovo Rusko, keď sa vyhrážalo použitím jadrových zbraní. Takéto hrozby priamym útokom neboli prijateľné ani počas studenej vojny.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
