Kompromis bol nevyhnutný na udržanie sociálneho zmieru, a to nielen preto, že v období studenej vojny prebiehal ideologický boj s vtedajším východným blokom, ale aj preto, že v jadre kapitalistických liberálnych demokracií je prítomný prakticky neriešiteľný rozpor.
Organizačným princípom kapitalizmu je totiž ekonomická nerovnosť a jej neustále prehlbovanie. Povojnové demokracie si však svoje ústavy koncipovali v duchu Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá stanovuje rovnosť nielen všetkých občanov, ale dokonca aj všetkých ľudí.
Systém, ktorý toleruje prehlbovanie sociálno-ekonomickej nerovnosti, ale zároveň sa hlási k princípu rovnosti, ktorú však obmedzuje len na rovnosť pred zákonom a rovnosť v prístupe k politickým právam, tak má konfliktný potenciál priamo vo svojom rodnom liste.
Tento konflikt zostával dlho latentný v nemalej miere aj vďaka desaťročiam zvyšovania spotreby dostupnej čoraz väčšej časti populácie. Povojnové nedostatkové spoločnosti sa tak transformovali na nadspotrebné konzumné spoločnosti, v ktorých sa legitimita vlády i ekonomicko-politického režimu začala posudzovať podľa toho, nakoľko sa im darilo napĺňať reklamným a marketingovým priemyslom živený, nikdy sa nekončiaci rast spotrebných očakávaní. Britský sociológ Leslie Sklair označil tento jav ako kultúrnu ideológiu konzumerizmu.
Zameranie na konzum, podporované verejnými politikami i biznisovými stratégiami korporácií, sa tak stalo nástrojom legitimizácie štátu, ktorý sa síce oháňa ideami demokracie a rovnosti, ale fakticky nielen toleruje, ale aj podporuje prehlbovanie nerovnosti. Nové technológie pritom ďalej prehlbujú nerovnosti medzi ľuďmi, medzi štátmi, a tiež medzi štátmi a korporáciami.
Vedľajším dôsledkom je devastácia životného prostredia, od lokálnej po planetárnu úroveň. Nie je totiž možné zvyšovať spotrebu tovarov a služieb bez zvyšovania spotreby obnoviteľných i neobnoviteľných prírodných zdrojov a bez rastu objemu odpadu a znečistenia.
Environmentálne predpoklady existencie planetárnej civilizácie tak prestávajú byť samozrejmé. Pokračovať v raste spotreby je možné len za cenu ďalšej devastácie životného prostredia. Bez takéhoto rastu však ekonomicko-politický systém stráca legitimitu.
Čoraz častejšie klimatické katastrofy pritom najviac zasahujú najchudobnejších. Pre demokraciu nebezpečná úroveň sociálnej a ekonomickej nerovnosti sa tak prehlbuje o nerovnosť environmentálnu. A to až na takú úroveň, že rastie počet ľudí, pre ktorých je už aj právo na život, či len holé prežitie, čírou fikciou. V realite sa mení na privilégium podmienené socioekonomickým statusom.
Normalizovanie takejto situácie vo vzťahu globálneho Severu ku globálnemu Juhu vo forme klimatického apartheidu skôr či neskôr povedie k aplikácii takého prístupu aj na národno-štátnej úrovni v Európe. Bude to o to neznesiteľnejšie, že EÚ sa vo svojej rétorike nevzdáva ľudskoprávneho naratívu, takže rozpor medzi hlásaným a reálne žitým bude oddelený ešte väčšou priepasťou než v súčasnosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
