Udivuje, že toto nadšenie zažíva svoju renesanciu u mladších (aj u menej mladých) príslušníkov národa, ktorý svetu daroval jeden z najlepších výsmechov armády i vojny – román Osudy dobrého vojaka Švejka.
Šokuje ma, že ochota vyraziť na bojisko sa prejavuje aj u predstaviteľov kultúrneho života, teda u tých, ktorí by proti násiliu a absurdite vojnovej besnoty mali „bojovať“ inými prostriedkami, než svalmi a zbraňami. Ohromným príkladom je česká herečka Sarah Haváčová, ktorá sa kadekde vystatuje tým, že absolvovala niekoľkotýždenný vojenský výcvik, zložila vojenskú prísahu a stala sa členkou aktívnej zálohy. Požehnanie na sociálnej sieti dostala aj od Dagmar Havlovej, vdovy po prezidentovi, ktorý sa vždy staval do pozície pacifistu.
Česká herečka sa hrdí tým, že miluje svoju vlasť, veď vďaka nej sa mohla stať tým, čím je. Lenže vlasť tvorí nielen zbor láskavých učiteľov, ale aj banda skorumpovaných politikov.
Tridsaťpäťročná herečka sa pochválila aj tým, že vstúpila do katolíckej cirkvi. Nuž, netuším, kde vzala, že Kristovo učenie je zlučiteľné s vojenskou uniformou. Na Slovensku máme s takouto symbiózou nepríjemnú historickú skúsenosť. Lenže Haváčová sa asi rozhodla nasledovať príklad poľného kuráta Otta Katza z vyššie spomínanej románovej paródie, pre ktorého kazateľnica a uniforma nie sú v rozpore.
V Českej republike herečkin počin nie je ojedinelý. Aj jej kolegovia Martin Písařík či Oskar Hes prešli vojenským výcvikom a nie inak urobil ďalší herec, Jan Komínek. Písařík absolvoval výcvik už v roku 2016, za účasti kamery a na základe tohto materiálu vznikol potom seriál o vojenskom výcviku.
Exponované postavy kultúry (a bulváru) plus televízny seriál môžu mať a aj majú inšpiratívnu silu pre mnohých, horkokrvných mladých. Už dorástli generácie – od mileniálov počínajúc až po tie neskoršie – ktoré hrôzy a nejednoznačnosť vojny nepoznajú ani len z rozprávania starých rodičov, takže sú vďačnou „hmotou“ pre manipuláciu. Asi si vojnu predstavujú ako Hurvínek válku, čiže v ich myslení niečo pokrivkáva, nemožno ho považovať za validné.
Ale zas, keď ide o vojnu, na úplne zdravej mysli až tak nezáleží. Nebojácny (a nejednoznačný) Švejk na Belehrad vyrazil na invalidnom vozíku, lebo vlasť volala: „S Rakouskem je to moc špatný. Nahoře nám už lezou na Krakov a dole do Uher.
Jsme biti jako žito, kam se podíváme, a proto mě volají na vojnu. Já jim přece včera četl z novin, že drahou vlast vovinuly nějaké mraky.“ Tak neviem: českí vlastenci sa chystajú brániť iba Čechy, či za ohrozené „Rakúsko“ považujú len domovinu alebo aj Európsku úniu? Ukrajina zatiaľ nie je súčasťou ani jedného z týchto celkov.
Dúfam, že horúčka militantných nálad sa neprenesie aj na Slovensko. A ak predsa len, tak heslo dobrovoľných obrancov bude znieť: „A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom“? Takto sa ale, priatelia a priateľky, nikdy nevyhrabeme z už invalidných šablón minulosti!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
