Za socíka sa vstávalo i začínalo s prácou skôr, čomu bolo všetko prispôsobené. Sám si spomínam, ako sa starý otec po príchode z práce najedol a pospal si. To je u nás teraz skôr raritou. Okrem začiatku vyučovania sa vlastne všetko posunulo. Vidno to aj na zmene času dopravných špičiek, rôzne nastavené začiatky pracovného času zas viedli k preriedeniu vidieckej autobusovej dopravy.
Siesta je však na ústupe už i na juhu Európy. Zvlášť vo veľkých mestách, kde by cesta domov neúmerne predĺžila obednú prestávku. V menších je to inak. Sprvoti ma prekvapilo, aké ľudoprázdne vedeli byť ulice krátko po obede v menších talianskych mestách.
Stiahnuté rolety obchodov, po ulici ledva prebehla mačka či sa po nej trmácali len bezradní turisti. Dĺžka siesty na univerzite závisela trochu aj od vedúceho katedry. Ak bol zo severu Talianska, schôdze sa mohli začať pokojne už aj o štvrtej poobede, ak z juhu, sotva pred šiestou.
Naše skoré vstávanie vraj malo niečo do činenia s cisárom Františkom Jozefom. Skoro vstával i skoro začal pracovať. A to isté očakával aj od podriadených a tí zas od svojich atď. V tom bol vraj ešte horší Stalin, ktorý de facto vymazal pojem pracovného času.
Politici majú vplyv na čas i teraz. Myslím na striedanie letného a zimného času. Hoci prvý nápad pochádza ešte z 18. storočia, realizoval sa až v 20. storočí. Najskôr len krátkodobo, najmä v čase svetových vojen, dlhodobejšie až po energetickej kríze. Menila sa i dĺžka trvania letného a zimného času, naposledy sa pred tridsiatimi rokmi ten prvý predĺžil o mesiac.
Odporcov striedanie časov malo vždy. Najmä keď časť ekonomických dôvodov postupne strácala na význame, čím nemyslím len terajšie energeticky oveľa menej náročné svietenie. Celkom vážnych iniciatív za zrušenie striedania bolo niekoľko a napriek pozitívnym výsledkom prieskumu verejnej mienky išli do stratena.
Nedávno prišla podobná iniciatíva zo Španielska. Sotva uspeje. Táto krajina predstavuje skôr problém ako riešenie. Vysvetlím. Všetky snahy o zrušenie striedania časov stroskotali na dohode o tom, ktorý ponechať. Zjednodušene: východ chcel letný, západ kontinentu zimný. Najvypuklejší problém by ponechanie letného času malo práve u iniciátora ostatnej výzvy.
V decembri by v Madride slnko vychádzalo o 9.30. A to by sa ani mne veru nepáčilo. Problém je u nich o to vypuklejší, že sú v inom časovom pásme, než do ktorého by mali zemepisne patriť. Prsty v tom majú vraj Franco a Hitler. Neviem, či by boli ochotní toto zmeniť. Aj keď súčasný stav môže mať pre nich rôzne dôsledky. Štatisticky vraj spia najmenej v Európe. A sám môžem potvrdiť, že ak sa u nich prispôsobím rytmu dňa, cítim sa permanentne nedospatý.
Ponúka sa však iný kompromis, hoci nie je taký politicky sexi. Letný čas ešte viac predĺžiť. Ak by sa začínal už posledný februárový víkend a nie marcový, odstránila by sa čudná asymetria a slnko by vychádzalo a zapadalo približne v rovnakú hodinu v prvý i posledný deň letného času. A ten protivný zimný by trval len štyri mesiace, i keď zmena zabolí. Iniciatívy sa môžu ujať naši europoslanci. Opoziční, tých ostatných tam nikto neberie vážne.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
